„Zvoňte, zvonky, vyzvoňte vyzvoňte nám pekný deň!“ Tak sme si mohli zaspievať, keď sme v sobotu odchádzali z tvorivých dielní. Myslím, že poobede 5. novembra sme strávili v klubovni celkom pekne. Vyrábali sme zvončeky a zdobili bylinkové vrecúška.

Aby sme sa naladili na správnu tému, začali sme príbehom o zvone. A potom šup do práce! Bolo treba do maličkého kvetináča priviazať koráliky, nech zvonček aspoň trochu zvoní. To bola asi najťažšia časť výroby. Nasledovalo lepenie papierových ozdôb pomocou glitrového lepidla. V tejto fáze sa tvorivosti medze nekládli.

Keďže deti boli dosť šikovné, stihli si urobiť ešte niečo. Mali sme pripravené malé látkové vrecúška. Tie si deti vymaľovali fixkami na textil a naplnili voňavými bylinkami – levanduľou a materinou dúškou. Levanduľa je dobrá do šatníkov proti moliam. Teda je to aj praktická vec, ale môže byť aj darček.

Trochu sme sa občerstvili čajom a mandarínkami. Pár vitamínikov len prospeje! Tešila som sa, že sme v teple, že je opravené kúrenie. Na konci si deti s radosťou brali svoje výrobky, niektorí potrebovali dokonca malé igelitové vrecúška, aby sa odniesli.

Už bolo len treba poupratovať. A práve vtedy sa mi „prihovoril“ don Bosco. No nie osobne. Myslím, že som si na neho ten deň dovtedy nespomenula. Pri zametaní ostal som mnou 6-ročný Matúško. Zrazu som počula jeho otázku: „Ivka, a kto je ten ujo?“ Pozerala som sa na zem, hľadala smeti. Myslím si, či niekto neprišiel do klubovne. No vtom som pochopila, že sa pozerá na veľký obraz dona Bosca. Povedala som mu, že to bol ujo, ktorý sa staral o veľa chlapcov. „Prečo?“ zaujímalo ho. Prečo sa don Bosco staralo o chlapcov? „Aby sa stali dobrými,“ povedala som. Nešlo mu to do hlavy. V duchu som bola vďačná „tomuto ujovi“, že vďaka nemu sme tu dnes mohli byť.