Tento rok sa opäť partia animátorov rozhodla, že si treba zopakovať stanovačku na Choči. A tak si každý zbalil svojich ,,päť sliviek“ a mohli sme vyraziť. Plánovaný odchod bol o 13:00 od Timkov. Vyrazili sme o 13:30. Lepšie ako vôbec. :)

Poriadne horúce počasie nás umáralo, a tak sme mali dlhších prestávok viac. Dominik s Jakubom si urobili menšiu obchádzku, aby sa mohli zastaviť na Kubalovie chate po sekeru. A my, dievčatá, sme sa zatiaľ zahrali partiu Una na Adamčiakovie chate.

Minuté zásoby vody sme si doplnili na Márnej a lopotili sme sa ďalej. Na ,,Zobajke“ nás mal vraj čakať Michal M., ale po ňom ani chýru, ani slychu. Vďaka milému telefonátu od Mateja K. sme sa dozvedeli, že nás čaká až na Lúke pri Skale. A tak cesta pokračovala ďalej plynulým tempom až na Poľanu. Cestou sme stretli pár slepúchov a turistov, ale tí sa, na rozdiel od nás, vracali dole. :)

Ako to už tradične býva, celkom čerstvých odtlačkov medvedích láb tesne pred Poľanou, sme sa ani tento rok nevyhli. A tak, vnútorným rozhovorom sama so sebou, som sa ukľudňovala tým, že snáď žiadny medveď nie je taký hlúpy, aby chodil v takýto horúci deň mimo brloha. Zdvorilí chlapci na Poľane aj nám, dievčatám, nabrali vodu a tak sme sa dostali až k hotelu Choč. ,,FULL SERVIS RESTAURANT“ nás obslúžila svojimi vyberanými dobrotami ,,Kto si čo priniesol“ a to nás už chlapci hnali na vrchol. Posledný úsek sme prešli v roztrúsenej formácii. Stretli sme Angličanov i Slovákov, všetkých na ceste dole samozrejme. :)

Po tom, ako sme sa všetci, bez ujmy na zdraví, dostali až hore, sme sa mohli pobrať na Ukrytú čistinku a postaviť stan. Keďže som minulý rok nebola, z rozprávania viem, že stan sme postavili oveľa rýchlejšie i keď problém s kolíkmi bol aj tento rok, no Michal, nás našťastie zachránil. :)

Po príjemne strávenom večernom odpočinku sme sa uložili na ďalší, príjemnejší, nočný odpočinok. Zvládli sme líhací poriadok, viečka nám klesli, až kým... „Čujte, čujte pastieri, čo sa stalo na nebi...“ Že čo sa stalo? Dominik sa večer hral s Barčiným mobilom a presne 3:15 nám a aj sebe spôsobil infarktový stav nastaveným budíkom, ktorý nás zobudil spevom spomínanej pesničky v podaní Oliverka K. :) Zasmiali sme sa, počastovali Dominika a snívali ďalej.

Ráno sme všetko zbalili, „stratili a našli“ Barčin mobil a pobrali sa dole. Na Ondrejkove nás opustili strážcovia a tak sme si my, nežnejšie pohlavie, mohli ísť svojím tempom. :) Konečne sme sa dostali do Jamníka, ale to nás už tak boleli kolená, že sme sa vliekli len z nohy na nohu. Chceli sme okoštovať kukuricu, ale surová nám nechutila, tak sme sa len tmolili ďalej. Náhodou sa nám podarilo došúchať sa všetkým až domov a mohli sme si vychutnať zaslúžený odpočinok.

BOLO PERFEKTNE!!!!!!! Vrelo odporúčam všetkým vyskúšať si tento jedinečný zážitok. Ten kto nebol, môže banovať...