Bolo to už tak dávno, že si už určite nespomeniem ani na tretinu zážitkov, ale asi to tak bude lepšie, pretože mať polovicu kroniky popísanú zážitkami z Ríma, to by asi nudilo i samého Cézara.
Takže ešte o niečo skôr ako dávno sa v hlavách mladých liskovských nadšencov zrodilo jedno malé veľké prianie, a to navštíviť jedno z najkrajších mies na svete a cieľ všetkých ciest – mesto Rím. Slovo dalo slovo a sen sa začal zviditeľňovať.
Až jedného pekného dňa, bolo to presne 14. marca 1998 v sobotu, sme už sedeli v peknom, novučičkom a zdalo sa, že aj pohodlnom autobuse. Osádku autobusu tvorilo asi 60% liskovskej mládeže, ostatných sme „pozbierali“ cestou. Rozlúčka po sv. omši, ktorou sme náš zájazd začali, bola veľmi smutná. Prišli nás vyprevadiť naši priatelia a priateľky, čo s nami nemohli ísť, naši rodičia a vyzeralo to ako na pohrebe – slzy v očiach, v duši clivo.
Ale len čo sa autobus pohol, smútok sa kdesi vytratil a my sme boli odrazu plní očakávania a nedočkavosti. Partiu sme začali ihneď utužovať. Detaily vynechám. Keďže sme nevedeli, či tým, čo nastúpia mimo Liskovej nebýva zle, tak sme im „gentlemansky“ nechali predné sedadlá. Prišla prvá noc a nám spánok ani len na um neprišiel. Tak sme sa ani nenazdali a prešli sme s Božou ochranou zasnežené Slovensko, nočné Rakúsko a už sme sa ocitli v krajine horkokrvných a nosatých. Privítalo nás letné slnečné Taliansko, hoci podľa kalendára ešte nezačala ani jar. A tak nebola núdza o nechápavé pohľady zababušených domorodcov, ktoré provokovali naše krátke tričká. A tak vo Florencii nemali vypleštené oči len Slováci, ala aj Taliani. Len každý z iného dôvodu.
Tam naši páni veľadôstojní, neviem akým jazykom, zariadili jednu kaplnku a v nej sa celá posádka poďakovala vo sv. omši za šťastnú cestu a aj za tú trasu, ktorú sme mohli na vlastné oči vidieť. Hoci sme celú noc nespali, pravou príčinou našich otvorených úst nebolo zívanie, ale nemý úžas. (ten úžas nebol až taký nemý). Potom sme sa pobrali ďalej a únava začala doliehať na všetkých, tým myslím naozaj na všetkých, aj na tie nezmary na chvoste autobusu. Už nám bolo jedno, že nám tŕpnu krky, že nás bolí chrbtica a že máme nohy, to sme ani nevedeli. Keď sa niekomu podarilo na 10 minút zavrieť oči a vypustiť myšlienky, bol to prenáramný úspech. A tak sme spali iba ako šoféri, mikrospánkom.
Sprievodca náhle preruší naše snenie o teplej posteli s naškrobenými perinami a už sme v Assisi. Všetci prešťastní, že sa konečne popreťahujú, vyskočia z autobusu a padajú na zem, nie preto, že majú stŕpnuté nohy, ale znova od úžasu. Po prehliadke chrámov, tak prenáramne krásnych, že sa to nedá ani len opísať a tak neobyčajne plných Božej prítomnosti, ktorá sa hlboko dotkla našich duší, sme odchádzali z mesta svätého Františka. Z toho mesta, tak veľmi poznamenaného dotykom Božím.
A pred nami stojí už len srdce Talianska – Rím. Šoféri už aj bezpečne smerujú ulicami Ríma do Saleziánskeho inštitútu na Via Tiburtina. Už sme na parkovisku a ochvíľu máme v rukách svoje kufre. Nohami síce ledva prekladáme, ale na tvári každému žiari úsmev – konečne posteľ (cha !!!!!!!). No i keď všetci majú postele a všetci sú unavení, spia iba šoféri. A tak ráno, opäť iba po mikrospánku, ale takmer všetci sa už navzájom poznajú, má drvivá väčšina oči ako angorské zajace.
Pán sprievodca Stopka nič nenecháva na náhodu a obúva si sedemmíľové čižmy a my čo? A tak poslušne zoradení ako rota Čipa – Deila brúsime po Ríme po vlastných. Ale opäť to stojí za to. Srdcia sa nám napĺňajú bázňou pred Božou prítomnosťou a veľkosťou, je to ohromný pocit. Telom prebiehajú zimomriavky a duša sa napĺňa až po okraj s každým novým kostolom vždy viac a viac, až sa zdá, že sa z nej tá plnosť preleje. Chrám Sv. Petra – Basilica di San Pietro, pápežské krypty, Chrám sv. Kríža Jeruzalemského – Santa Croce di Gerusaleme, Bazilika sv. Pavla za hradbami, Lateránska bazilika, Bazilika Panny Márie Snežnej – tieto všetky baziliky zanechávajú v nás nezabudnuteľné dojmy.
Úžasný zážitok bol aj výstup na kolenách po Svätých schodoch- Scala Santa, po ktorých kráčal v Jeruzaleme Ježiš k Pilátovi. Ale i svetské pamiatky – Fontana di Trevi, návšteva vatikánskych múzeí, Sixtinskej kaplnky, Fórum Románum, najstarší pohanský chrám Pantheon, Benátsky palác, Anjelský hrad a ďalej Katakomby sv. Kalixta a sv. Sebastiána, to všetko sa nedá ani len spomenúť a nie to opísať. Tu sa opäť potvrdí – raz vidieť je viac ako 100krát počuť. A potom Rím ako na dlani z kopuly Chrámu sv. Petra…
Tie tri dni, ktoré sme strávili v Ríme ostanú v našich mysliach určite do konca života. A snáď najhlbší dojem v každom z nás zanechala audiencia u Sv. Otca. Keď prechádzal okolo nás na papamobile, každý z nás cítil dotyk jeho láskavého pohľadu a priam neskutočného pokoja, ktorý tak veľmi chýba dnešnému svetu. A keď prednášal príhovor pre Slovákov, všetci sme vyskočili zo sedadiel a začali spontánne kričať: „Nech žije Svätý Otec!!!!!“ a keby tam nebolo zábradlie, určite by sme sa rozbehli k nemu a od radosti by sme skákali, tlieskali, plakali, či smiali sa a ak by sme mali krídla, tak určite i lietali. Na Námestí sv. Petra sa v ten deň zhromaždilo hádam aj 200 000 ľudí a bola to prvá audiencia po zime, ktorá sa konala von na námestí, pretože bol nádherný deň. Bože, ďakujem Ti za tento deň! Za všetkých Ti ďakujem.
Povzbudení vo viere a naplnení nezabudnuteľnými zážitkami sme vykročili na spiatočnú cestu, na ktorej sme sa zastavili v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Tu nás privíta celý personá na čele s monsignorom Vrablecom, ktorý v kaplnke pre nás pútnikov slúžil sv. omšu. Pre tých, ktorí nestihli zakúpiť suveníry a spomienkové predmety, tu bola posledná možnosť, ako dobre investovať posledné líry. Z Ríma sme odchádzali asi o 22.00 hodine.
Už nám vôbec nevadili nepohodlné sedačky a v autobuse boli ticho, ako v kostole. Neviem, či to bolo spôsobené tým pokojom, ktorý v nás vyvolal tento pobyt, alebo skôr únava. Cestou späť sme ešte stihli navštíviť Loreto s presláveným domom Svätej Rodiny a samozrejme sme nemohli obísť San Marino. Keď tunajší počuli, že idú Slováci, vyťahovali fľaše a nalievali, samozrejme iba na „koštovku“. Potom sa v autobuse spievala Era a jej „Ameno“ s demižónom, kto nebol, ten nevie (Cííííííha páni! Kouďák! – pokrik zájazdu). A aby som nezabudol, každý deň bola sv. omša, spoločný ruženec a možnosť „duchovného servisu“, za čo sa chcem čo najsrdečnejšie poďakovať našim dvom kňazom – vdp. Stankovi Culkovi a vdp. Paľkovi Adamčiakovi.
Poďakovať sa chcem aj nášmu sprievodcovi pánovi Stopkovi, ktorý nám poukazova všetko, čo bolo v jeho silách a možnostiach, ale ubezpečujem vás, že to bolo nad naše sily. Takže niekedy to vypadalo, že nás ťahá na retiazke ako…..Ďalšia veľká vďaka patrí našim dvom šoférom, ktorí nás bezpečne prevážali na tejto našej dobrodružno-duchovno-poznávacej ceste. Veľká vďaka patrí aj nám všetkým, čo sme sa zúčastnili tohto zájazdu a vytvorili sme jednu veľkú rodinu, v ktorej sme sa stali pravými bratmi a sestrami. Som veľmi rád, že zájazd splnil všetky očakávania, zažili sme mnoho srandy, každý mal možnosť duchovne pookriať a načerpať nových síl a nemôžem nespomenúť ani kultúrny prínos zájazdu.
Určite stálo zato to pivo za 150,– Sk, alebo zmrzlina za 100,– Sk, i keď bola horká. Aj tie meditácie po nociach, ktoré boli podporované liečivým „kinedrilom“. Šoféri sa tiež poučili, zásob nikdy nie je dosť. Však pán farár? Niektorí spolucestujúci sa hrali aj na obchodníkov, keď menili sedemdecku uhoriek za iný „kompót“, teda ani bratská láska nemá hranice, však?! A doma sa niečo zmenilo? Ale nie! Ani len počasie. Odchádzali sme zo snehu do raja a z raja sme sa do snehu vracali. Donovaly boli uzavreté a tak sme cestou cez Šturec obchádzali skrížené kamióny. Ako sme zájazd v Liskovej začali, tak sme ho aj ukončili – ďakovnou sv. omšou. Stálo to zato!!!!!!!!! Bohu vďaka za krásne chvíle.
Autor: Miloš L.