Bolo že to radosti, konečne aj na Liptove sa hýbu ľady a organizuje sa tu niečo pre mladých. Aj takto by sa to dalo charakterizovať. Začiatkom letných prázdnin, presne 7. júla 1998 sa uskutočnil saleziánsky chlapčenský tábor. Organizovalo ho Združenie saleziánskej mládeže – Domka v stanovom tábore na Podsuchej. Zúčastnili sme sa ho aj my – členovia Domky z Liskovej. I keď sebakriticky musím priznať, že príprave sme sa „takticky“ vyhli, zato si však myslím, že v teréne sme boli dobrí. To je tá naša improvizácia.
Chlapci boli v tábore rozdelení do skupín podľa štátov: Francúzi, Nemci, Angličania, Taliani. My starší chalani akože žiadne mená: brat rytier Ján, brat rytier Marek, brat rytier Miloš a ešte dvaja rytieri z cudziny. Tí mali svoje pážatá, či lepšie povedané – adeptov na rytierov, ktorých viedli. S bratom rytierom Milošom bol brat rytier Jarko, rytierovali spolu a učili „myši“ zo svojej skupinky. Pre „myši“ ich „kocúri“ pripravili bohatý program: ráno nástup, večer večierka, a medzitým čo? Už ani neviem. Ale áno. Každé ráno sa kocúri chodievali umývať do blízkej Revúcej. Bŕŕ, ešte teraz ma strasie, taká bola studená. Po rannej toalete boli raňajky, ktoré pripravoval šéfkuchár. V tábore kraľoval rytier Tónko a asistoval mu „jajbolíto“ rytier Jarko.
Každý deň k nám zavítal kňaz a mali sme sv. omšu, ktorá bola našim duchovným pokrmom, keďže nám dobre trávilo. Takže, ako som spomenul, chalani v družstvách medzi sebou súťažili v rôznych športových a indiánskych hrách a vedomostných súťažiach. Každú noc malo jedno družstvo službu a strážilo tábor, aby sa nepriplichtili nezvaní hostia. Či stráž dopadla úspešne sa zistilo ráno, keď zraky rytierov padli na táborovú vlajku. Keď tam bola, tak bolo všetko OK! Všetky družstvá si udržali čistý štít.
Najväčším dobrodružstvom však bola pokladovka, ktorá sa konala v predposledný deň. Družstvá štartovali za sebou po 30 minútovom intervale a vydali sa takmer na 10 km trasu po blízkych horách. Pomocou odkazov a stužiek mali dôjsť ku cieľu, k pokladu rytiera Jacoba de Moray. Keďže pršalo, všetci boli zmočení a zmorení. Najviac sa darilo rytierom Milošovi a Jarkovi so svojím družstvom. Stihli to za 3,5 hod. a poklad našli v tábore ako prví. Skupinu rytiera brata Jána museli ísť hľadať na autách, pretože po siedmich hodinách ešte nebol v tábore. Tieto zablúdené ovečky však našli a zahnali ich do košiara.
Po skončení pokladovky boli všetky myši povýšené do stavu rytierskeho a tak sme si boli všetci rovní. To je ale smola! Ha! Ha! Vraj, kto bude robiť? Bola to veľmi vydarená akcia, ktorá sa určite dočká svojho pokračovania. Škoda, že bola tak krátko (5 dní) a škoda, že počasie nevyšlo podľa priania, možno nabudúce.
Autor: Miloš L.