Znova nastal ten čas, keď je treba trochu zabudnúť na seba a uvažovať, čo nám chcel Ježiš svojou obetou na kríži a zmŕtvychvstaním vlastne povedať. Boli to práve pobožnosti krížovej cesty, ktoré nám pri tom pomohli. To, že sme ich viedli my – mladí bolo myslím veľmi dobré. Dotýkali sa nás akosi bližšie, akosi viac. Nebolo to niečo, čo sme už stokrát počuli. Naše spoločné krížové cesty nás priam nútili zamyslieť sa a nájsť v tejto udalosti niečo nové pre svoj život.
No neboli to len 4 krížové cesty mladých, ale aj 2 detské krížové cesty a samozrejme, tá najkrajšia – na Veľký Piatok, ktorá sa konala na našej liskovskej Kalvárii pod vedením nášho pána farára. Bolo to úžasné, že sme vytvorili také veľké spoločenstvo. Vtedy človek pocíti, že Boh musí byť blízko a to, čo chcel povedať je stále živé a On chce, aby sme na to nezabudli. Veď iba uvažovať nestačí. Je to výzva a posila. Veľkonočné ráno sme oslávili Cestou svetla, svätou omšou a potom….
Od samého rána do samého večera chodili chlapci – marasníci po dedine s kýblikmi rozličnej farby a veľkosti a zovšadiaľ sa ozývali zúfalé výkriky speváčok – marasníčok, ktoré sa topili v litroch studenej vody.
Autor: Anička K.