Prípravy na ňu trvali dlho. Tento rok sme sa totiž rozhodli, že tohtoročná bodka bude SUPER. Po dlhočizných prípravách, rozpravách a diskusiách, ktosi nastolil návrh a bum. Bude to tak, ako v rozprávke. A tak….možno preto, aby sa deti cítili ako v rozprávke….všetko bolo pripravené formou (akou inou než) rozprávkovou. Rozprávkové postavičky ožili a predstavili sa ako šmolkovia, princovia, popolušky.
A aká by to bola rozprávka keby nemala začiatku a konca? Po úvodnom modlení, hor sa do bojááááá! Kým sa deti striedali na rôznych rozprávkových stanovištiach, ujo Kubala už po neviem koľký krát pripravoval chutný guláš pre naše hladné brušká. Každý skupinka rozprávkovo ladených detí (alias) každá rozprávkodedina sa snažila vyhrať a na to všetko im „vhod padli“ ich vlastné hymny – tento rok zmena! Povedali sme predsa, že to bolo čosi výnimočné a tak sa po prvý krát predstavovala každá skupinka svojou „ochrannou známkou“ – hymnou. Vzájomne sa po viac či menej úspešnom dokončení na danej štafete prekrikovali a tak si dokazovali, kto vie lepšie spievať a roburácať obecenstvo, ktoré sa nedokázalo nezasmiať.
Už tradične je bodka síce hlavne pre deti, no úspechy s nimi chodia sláviť aj naši starší kamaráti ako ujo Galas s rodinkou, teta Marková, Šaravská a Alino Kubalovie s rodinkami a aj iní „náhodní“ návštevníci. Po úplnom vyčerpaní, kedy si deti mysleli, že je koniec, prišlo ďalšie prekvapko: HRA POKRAČUJE! „Ako?“ pýtali sa deti, „my sme už hladní“. Ale akonáhle ktosi spomenul, že ide o víťazstvo, vzpružené deti opäť hor’ sa do zábavy. Čakalo na nich ešte totiž skladanie akýchsi slov. Akých? Ústrednou témou tohto spoločenstva bol tento rok OTEC. A preto slová, ktoré mali deti skladať a lúštiť za pomoci počtu písmen, podľa toho, ako sa zatiaľ umiestnili, predstavovali práve vlastnosti „otca“, ako sú láska, dobrota, pracovitosť, a mnohé ďalšie.
V závere sa to samozrejme nezaobišlo (po úspešnom napapaní a odmeňovaní detských síl) bez chlapčensko-dievčenského futbalu. A keď už všetko človečenstvo ledva dýchalo a žilo, so spokojným úsmevom na tvári a vytrénovanom brušku a hlavičkou, vracali sme sa všetci domov. Tak čo poviete? Nebolo to super a výnimočné?
Autor: Bibiána K.
