Jednoducho sme si povedali: Prečo by sme si radosť z tohto krásneho večera mali nechať iba pre seba? Prečo nepotešiť aj tých, ktorí sú na Štedrý večer sami a nemajú nikoho, kto by im vytvoril hrejivú atmosféru Ježišovho narodenia?
A tak sme sa dohodli, že sa dohodneme…..ale nie. Neostalo len pri slovách a presne o 21.00 hod. (s časovou rezervou do 21.45 hod.) sa čoskoro pozbierala zo všetkých svetových strán dosť veľká „kôpka“ po uši zababušených a od ucha k uchu vysmiatych spevákov. A keďže nikomu pri večeri nezapadla kostička (aspoň to nikto nespomínal, pokiaľ viem….), nič nám nebránilo spievať na plné hrdlo. Mali sme zoznam niekoľkých domov, v ktorých bývali starší alebo opustení ľudia. Na začiatku nám akosi nik nechcel otvárať. Ale nás to vôbec neodradilo. Niekedy sa stalo, že sme sa museli vrátiť, pretože na nás zakričala teta (v pyžame), ktorá sa práve zobudila a predtým nás nepočula. Vykoledovali sme si u nej srdečný úsmev a dokonca aj veľkú bonboniéru. Pokračovali sme ďalej.
A pretože v niektorých domoch, ktoré sme mali v pláne nám neotvorili, tak sme si povedali – čo už, keď už, zastavíme sa aj doma. Najdlhšie sme kotvili asi u Katkinej starej mamy, ktorá nás ponúkla „všeličím možným“ a kde sme sa dobre zohriali. Nakoniec sme „doplachtili“ k nášmu pánu farárovi a tam sa naša púť skončila. Veď čoskoro začne polnočná sv. omša a hlavne – Jubilejný rok… Vonku bola síce zima (skoro ako na severnom póle), ale nás v srdciach hriala radosť, že sme svoj čas venovali iným.
Dúfam, že takto prežitý Štedrý večer neostane iba spomienkou…
Autor: Anička K.