Keďže bol čas Vianoc, čas radosti, lásky a rozdávania sa druhým, rozhodli sme sa, že 28.12.1999 navštívime Domov dôchodcov Nádej a že týchto opustených ľudí trochu potešíme a rozveselíme našimi pesničkami.
Pretože cez Vianoce nechodili skoro žiadne autobusy, vybrali sme sa na našu návštevu „po svojich“. Podaktorí z nás boli ešte rozospatí a nenajedení (ako ja), ale s dobrou náladou a plnými taškami ovocia, keď sme sa ráno stretli.Hneď na začiatku sme nahodili rýchle tempo, pretože sme vďaka naším spachtošom vyrazili neskoro. No stihli sme prísť načas.
Hneď sa nás ujala milá ošetrovateľka, ktorá nás zaviedla do malej jedálne, kde sme sa zložili, prespievali ešte zopár piesní na rozcvičku a šup na javisko v jedálni, kde nás už čakali ujovia a tety, ošetrovatelia a aj kuchárky.
Najprv sme zaspievali naše „spevokolské“ pesničky, potom vystúpili deti so svojím koledníckym vystúpením (nacvičila ich Katka Kubalová) a nakoniec sme si všetci spoločne zaspievali koledy. Keď sme videli tie úsmevy na tvárach a potlesk za každou pesničkou, boli sme šťastní, že sme týchto ľudí aspoň na chvíľu rozveselili a že sme sa podelili s našou dobrou náladou. Na konci sme im darovali knihu Don Bosco do ich knižnice a riaditeľka Domova sa nám v mene všetkých poďakovala. Po vystúpení ešte niektorí z nás išli pozrieť a trochu sa porozprávať s tými, ktorí nemohli vstať a ísť sa na nás pozrieť.
Pri odchode sme sa poďakovali za to, že sme mohli prísť a tak sme plní radosti a s dobrým pocitom odišli domov.
Myslím, že to bola veľmi dobrá myšlienka a dúfam, že to na budúci rok opäť zopakujeme.
Autor: Júlia S.