Krížová cesta. Pripomíname si ju na osobitných miestach, na „primeraných“ miestach. V kostole, na kalvárii za dedinou, … A čo tak vybrať sa s krížom na miesta nášho každodenného života? Byť trochu odvážni a ísť o tom povedať ľuďom na miesta „menej primerané“. Veď Ježiš bol skutočný a nevyberal si svoje miesta…
A tak sa nakoniec stalo. Krížová cesta mladých sa začala v kostole po sv. omši úvodnou modlitbou a pozvaním pre všetkých. Ešte pred tým ako sme vykročili z kostola, jeden z nás vyzval tých, ktorí cítia, že Ježiša urazili svojimi hriechmi, aby v tichosti pribili symbolický klinec do dreveného kríža. Dosť dlhú chvíľu sa kostolom ozývali údery kladiva. Potom sme zobrali kríž a prekročili brány kostola. A zastavenia? Bolo ich 14 a aj keby sa to na prvý pohľad nezdalo, miesta veľmi súviseli so zastaveniami. Patrili medzi ne: hostinec u Šrobárov, zdravotné stredisko, kultúrny dom, pošta, železničná stanica, materská škôlka, knižnica, škola, …
Pridalo sa k nám dosť dospelých aj detí. Bolo to veľmi pôsobivé, možno trochu revolučné. Niektorí pozorovatelia boli možno nadšení a povzbudení, pre niektorých sme boli možno „hŕstka bláznov“. No nezáleží na tom, aký sme urobili dojem MY. Podstatné je to, ak sme niekoho oslovili, ak to v niekom zanechalo duchovný zážitok. Ak to mám zhodnotiť, bolo to krásne. Už to ostáva len ŽIŤ.
Táto naša trochu revolučná krížová cesta nie je iba výzvou pre ostatných, ale hlavne záväzkom pre nás samotných. Pretože ísť s krížom cez dedinu a vysloviť slová, ktoré majú „váhu“, to si žiada „potvrdenku“ nášho života. To je skutočné a oveľa ťažšia revolúcia.
Z tejto krížovej cesty mi ostal v pamäti jeden pekný obraz: Mladí, ktorí nesú drevený kríž a hŕba detí, ktorá im ho pomáha podopierať svojimi malými rúčkami… Všetci by sme mali takto milovať kríž, napriek svojej krehkosti.
autor: Anička K.