V jedno sobotné ráno sme my, poniektorí, opäť dobehovali vlak, ktorý to mal nasmerované do Popradu. My sme neváhali a do vlaku sme nastúpili. V Štrbe nás už čakala podtatranská „strela“ – zubačka, ktorá nás vytiahla až na Štrbské pleso. Čo myslíte, prečo asi? Dôvod je jasný. Toto ráno sme sa rozhodli navštíviť a zadýchať si čerstvého vzduchu na našom posvätnom vrchu – Kriváň.
Po zverení našej púte pod ochranu Matky Božej a krásnom pohľade na Kriváň naše kroky udali tempo. Po chvíľke kráčania sa uvidelo kto a ako chce postupovať ďalej a opäť ďalej. Jedna skupinka, na počudovanie, nežného pohlavia sa odtrhla od skupiny ako prvá, udávala neuveriteľné tempo (Maja M. je naozaj super v túre). Môžem podotknúť, že to boli hôrne devy. Tak naša púť časom ubiehala pri družných rozhovoroch, ktoré časom a často prerušoval náš hlboký dych. Pod Kriváňom sa nám zrel, krásny výhľad. Vrchol bol v hmle, akoby na ňom prebývala Božia prítomnosť. To sa poniektorým nezdalo, že práve v tejto hmle budeme musieť vynaložiť dostatok síl, ak každý chce vystúpiť až na vrchol. Cesta sa zhoršovala a zhoršovala. Drsné kamene nahradili hladké, po ktorých nejeden to človek neudržal svoju rovnováhu a zašpinil sa.
Ale napriek týmto okolnostiam sme zvíťazili. Sen sa stal skutočnosťou. Hrdo sme stáli hore a pozerali sa do ďalekej hustoty hmly. Po premrznutí na vrchole sme s veľkou opatrnosťou schádzali do doliny. Našim priateľom sa stala hustá hmla. Na Štrbskom plese si niektorí vychutnali pár dúškov piva, iní si pochutnali na tatranskej zmrzline. S pocitom únavy a šťastia sme čakali na príchod „strely“. No keď prišla, akoby sme zabudli na to, že máme nielen nastúpiť, ale sa i spočítať, sa naše úbohé dieťa od Timkov ocitlo vo vlakovom „vákuu“ (vozeň č. 1, v ktorom nebol nikto známy). Lenže toto sme po odchode vlaku, ktorý načakal na svojich pasažierov, ešte nevedeli. Otázka znela: „Čo robiť?“ Po neúspešnom hľadaní sme vzali taxík a strelu sme na Štrbe dohonili. Všetky dietky sme našli, skompletizovali sa a s pocitom slov: „Koniec dobrý, všetko dobré“, sme prichádzali do našej rodnej dedinky.
Chcem sa touto formou poďakovať tým, ktorí sebe dokázali, že chcú a keď človek chce, tak to i dosiahne. I za to, že sa snažia pestovať svoj vzťah k prírode, lebo tam je neúrekom životodarnej sily.
Autor: Neznámy
