Vraj to bolo takto: Presne 1. septembra. keď sa všetci školopovinní, i tí neškolopovinní z mládežníckeho spevokolu v Liskovej rozhodli stráviť 1. septembra na mieste, ktoré by im nepripomínalo školu. To miesto sa nachádzalo (mimochodom ešte stále nachádza) neďaleko pri Tatrách, v Starej Lesnej.
Všetko sa začalo nevinne nápadom odísť a zrealizovalo sa „vinne“ až odchodom spred železničnej stanice v Liskovej. Vlak sa pomaly pohýňal a medzi 13 dievčatami sa našli aj dvaja „požehnaní“ chlapci. Prostredie nám vôbec neprekážalo, a preto sme sa my a gitary pustili do piesní. A akože sme niekde boli, aby sa to rátalo, bola medzi nami Janka, ktorá nám dokázala, že bez mobilu a txt-stránky 797 ani na krok…
Vlak sa však naraz zatavil a mesto Poprad – Tatry nás už vítalo. V ceste sa pokračovalo ďalej, až keď sme po trojkilometrovej „púti“ dosiahli náš cieľ. Keďže ujo starosta v Starej Lesnej bol taký láskavý, že nám na tri dni „prepožičal“ obecný úrad, uchýlili sme sa práve tam. Nuž a začalo sa rozbaľovanie a potom omša v útulnom kostolíku, kde nás na piatkovej omši bolo snáď viac ako domácich, no nám to vôbec neprekážalo. Tento večer sa niesol v znamení čakania na zvyšok bandy. Bolo ich asi šesť, čo dorazili do neskorej desiatej hodiny večernej. ďalších päť dorazilo až po desiatej hodine. A zrazu sme boli všetci. Noc bola nekonečne dlhá. Tí, čo zatúžili po spánku do polnoci, mali smolu, tí, čo to chceli rozbaliť, si prišli na svoje. Ale zázraky sa diali a my sme sa pod ich vplyvom ocuitli v sobotnom ráne.
Múdre hlavy dali návrh: Tatry – Brnčalova chata – Veľká Svišťovka – Skalnaté pleso ( tí zdatnejší až na Baranie sedlo a Baranie rohy) a tak väčšina vyrazila na túru, hoci poniektorí ju po namáhavej noci vymenili za stráženie budovy obecného úradu. Napriek tomu sme boli duchom stále spolu.
Sobotná noc sa rozhodla, že ustúpi nedeľnému ránu, s čím sme veľmi nesúhlasili. Veď to poznáte, keď sa človek zabýva, ľúto mu je odísť, a nás po skončení omše čakalo upratovanie a odchod. Tak to už vraj býva, všetko má svoj koniec. Spev sa skončil fajn, pán farár bol fajn, organista a jeho hra na omši bola fajn a snáď aj my sme boli a ešte aj sme tiež fajn. A na záver – bolo nám tam fajn…
Autor: Neznámy