Vystúpiť na Veľký Choč do výšky 1611 m, pozrieť si západ slnka, prenocovať v stanoch medzi kosodrevinou, prebudiť sa na východ slnka a ísť domov. Toto bol nápad, ktorý sa zrodil v Jarkovej hlave. Keďže potreboval aj nejakých parťákov, s ktorými by sa mohol podeliť o tento zážitok, zavolal si nás, .zdatných a skúsených. turistov: Máriu G., Máriu T., Elenku, Zuzku, Daru, Peťa Ch., Palina B. a mňa.
A prišiel deň „D“ – 15. 8. 2001, kedy sme sa s dobrou náladou, veľkými batohmi a plní elánu vybrali na túto „ťažkú a nebezpečnú cestu, plnú nástrah“. Vyrazili sme od Timkov, cestou sme vyzdvihli Elenku a v Jamníku nás už čakala Zuzka. Boli sme všetci, okrem Peťa Ch., ktorý to pred odchodom vzdal a Paľa, ktorý mal doraziť neskôr.
Cesta nám ubiehala celkom v pohode, kým sa pred nami neobjavila prvá prekážka – strmák pred Garajovie chatou. Každý to však zvládol, ale fučal ako parný stroj. Všetci sme sa ihneď vrhli ku studničke, oddýchli sme si a šli sme ďalej. Keďže sme sa rozhodli ísť Medveďou dolinou, našou ďalšou zastávkou bola studnička za Poľovníckou chatou, kde sme si všetci uhasili smäd osviežujúcou horskou vodou, doplnili si svoje zásoby a vykročili sme s chuťou vpred. Išli sme, išli, až sme natrafili na roj dotieravých múch, ktoré nás sprevádzali až do Sedla Vráca. Najviac sa im páčilo na čerstvo umytých vlasoch Elenky, kde ich bolo najmenej 30. A tak sprevádzaní týmito „milými“ stvoreniami, dovliekli sme sa celí spotení a zadychčaní do Sedla Vráca. Tu sme sa hneď vyvalili na zem a kochali sa krásnym okolím. Ale nie dlho, pretože Jarko zavelil, že ideme ešte na Malý Choč. Tak sme sa s frflaním pozviechali zo zeme a vydali sme sa za ním. A oplatilo sa. Výhľad bol krásny. Pomodlili sme sa a rýchlo sme sa vybrali do nášho vytúženého cieľa, aby sme vôbec ten západ slnka stihli. Cestou nahor sme zbadali, ako sa k nám pripojil Palino. A tak už konečne v plnej zostave sme po 30-minútovom výstupe dorazili do cieľa – na Veľký Choč.
Tu sme sa zložili a postavili sme stany. Po krásnom západe slnka sme sa vrhli na jedlo. Najviac však určite chutilo Elenke a Palinovi, pretože pri hodinovom varení sáčkového guláša im poriadne vytrovilo a svojimi slinkami takmer zatopili celý Choč. Po tejto výdatnej večeri sme obdivovali krásnu nočnú oblohu a padajúce hviezdy a popritom sme spievali a zhovárali sa . Pretože sa nám ešte nechcelo spať, išli sme sa pozrieť na zaspávajúce okolie. Bol to naozaj nádherný pohľad – takmer každá dedina a mesto niečo pripomínali. Napr. Ružomberok vyzeral ako tank, Lipt. Sliače ako cválajúci kôň, Štiavnička pripomínala strigu na metle, Kľačno chlapca. No a potom sme si už len zapriali krásne sny a každý zaľahol do svojho teplučkého spacáka.
Okolo 6.00 hod. nás Jarko zbuntošil. Vyhrabali sme sa zo spacákov a ešte ospalí sme išli obdivovať východ slnka. Boli sme z toho úplne unesení. A bol to tiež super pocit vedieť, že sme patrili medzi prvých ľudí, ktorí v to ráno videli východ slnka.
Keď sme sa pokochali touto nádherou, poniektorí z nás si išli ešte schrupnúť, iní už raňajkovali a balili sa. Po odchode Palina a Elenky sme sa vyhrievali na slniečku a pozorovali sme prichádzajúcich turistov. Okolo obedu sme sa vybrali na cestu domov. Teraz sme si vybrali cestu cez Poľanu. Celou cestou sme išli takmer bez prestávky, až kým sme neprišli na rázcestie, kde sme si doplnili energiu poslednými zásobami, ktoré nám ešte ostali, a takto posilnení sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť ešte na Predný Choč (1279 m). Súhlasili všetci okrem nemenovanej osoby (Márie T., ktorá to vzdala a napriek prehováraniu a našim proseniam sa pobrala ďalej po ceste domov.
Zaraz na začiatku cesty bol strmý chodník. Nás to však neodradilo, práve naopak, s vervou sme sa pustili vpred. Asi tak po polhodinke sme dorazili na Predný Choč. Boli sme z toho výhľadu úplne očarení a uchvátení. Odtiaľto sme mali celú Liskovú ako na dlani. Našli sme tu Knihu výstupu, do ktorej sme aj my čo-to napísali, no a pobrali sme sa už konečne domov. Ako si tak vykračujeme, koho nestretneme?! Našu nemenovanú osobu, ktorá sa naštvala a povedala si, že to musí zvládnuť aj ona. Chúďatko naše, cestou ešte trochu poblúdila, takže mala dokonca ešte dlhšiu túru než my.
A tak opäť v plnom počte, v dobrej nálade, aj keď trochu unavení sme dorazili do našej milovanej Liskovej, kde sa každý rýchlo pobral domov, aby mohol vliezť pod túžobne očakávanú sprchu a vyvaliť svoje unavené telo na posteľ.
Bol to super výlet a určite každý z nás si povedal, že to stálo za to. A nakoniec, prečo nie? Mohlo by sa to stať aj tradíciou…
Autor: Júlia M.