Tradícia je predsa len tradícia. Treba ju zachovávať. A my, keďže si ctíme zvyky, zúčastnili sme sa tohoto festivalu. Neviem, či to bude tým novým tisícročím, ale snáď každá akcia, ktorá bola v tomto roku, bola akási nezvyčajná, či nová. Aj tu sa niečo stalo. Nové bolo pre nás to, že sme spievali na svätej omši, ktorá zahajovala tento festival. Vládla v nás radosť a radosťou sa naplnil aj chrám, ktorý volal: Spievajme Pánovi všetky národy! A každý spieval.
Po sv. omši sme sa premiestnili do priestorov katolíckej univerzity a docvičovali sme to, čo sme nestihli. No, a potom na nás prišiel rad. A tak sme teda išli a spievali. Miloš sa zhostil úlohy uvádzača a zopár trikov sme skúsili aj my prostredníctvom vtipov. Myslím si, že celkový dojem bol dobrý, každý spieval ako vedel. Keď sme dospievali, začali sme otvárať ústa. Vraj sa nejakým činom stalo to, že budeme pozvaní na festival Verím Pane do Námestova. Tak sme asi spievali dobre, keď sme dostali takej pocty.
Po tejto dobrej správe sa nám aj hneď lepšie jedlo. Keďže sa z nás prostredníctvom Romana Kubalu stali spoluorganizátori tohoto festivalu s Jocarou a Mimicry, vyplývali z toho aj akési výhody. Tie potešili najmä Silviu Kačalkovú, ktorá sa z celej akcie tešila na jediné – konečne sa poriadne naje. A veru, najedli sme sa všetci. Gulášu bolo dosť a boli sme predsa „frajeri“. Nie? Samozrejme, je to myslené len v kladnom zmysle slova a týmto všetkým by sme sa chceli poďakovať Pánu Bohu, že zase len raz pri nás stál. Veď On už vie, za čo všetko mu ešte ďakujeme. Tak teda: Spevu zdar!
