Tak a je to tu znova, konferencia nás čaká, volá. Hoho! No nie tak zhurta priatelia, pekne pomaličky.
Takže začnime pekne po poriadku. Ako správni saleziánski bojovníci sme sa jaksi – taksi rozhodli, že na sviatok svätca Don Bosca, nášho patróna, sa budeme stretávať a hodnotiť našu činnosť.
A je to tu, a sme pri tom. Že pri čom? Nuž, keď to chcete, tak pri tom slovíčku konferencia. Nuž čo, slov a slovíčok je veľa, ale povedzme si to úprimne, skutkov je podstatne menej. Tak je to aj s nami. Najprv bolo rečí a rečí a…
Ale hopsa, už sa to nezadržateľne blíži a my sme stále na začiatku, čiže pri slovách. Ale čože by sme to boli za domkári, keby sme nerobili „skoro“ všetko na poslednú chvíľku?
Tak sme dali hlavy do kopy a začali sme dumať a premýšľať, až sa začal sneh topiť. Nuž čo a ako sme to zvládli? Čítaj ďalej! Za to všetko čo sa nám podarilo, sme sa spoločne zišli poďakovať tomu, bez ktorého nie je nič, Pánu Bohu za dary a milosti. Náš duchovný otec nás cez kázeň pochválil, podporil dobrým slovom, ale nezabudol nás aj troška podpichnúť do ďalšej práce.
Po svätej omši hajde do klubovne. Tam na všetkých netrpezlivo vyčkával predsednícky výbor. A tam bolo slov… Čiže každý čosi pokecal o tej ktorej akcii a potom to prišlo. Pýtate sa čo? A potom to prišlo. Ako obetný dar na svätú omšu sme zhotovili domček oblepený horalkami a ten sa začal po skončení prvej časti konferencie rozdeľovať (čiže búrať).
A čo bola druhá časť? No predsa zábava a tá bola skoro až do rána. Takže čo na záver? Neleniť a na ďalšiu konferenciu už aj trieliť. Tešíme sa.
Autor : Roman K.
