Blížili sa Vianoce a ako to už u nás domkárov chodí v takomto čase, „nuda a ničnerobenie“ pár dní pred sviatkami nás začali až podozrivo rýchlo deformovať. A tak sme sa (takí deformovaní 🙂 rozhodli, že s tým niečo urobíme…
Neuveriteľnou náhodou (však ocko? 🙂 sa nám práve v tomto čase uvažovania „ČO ROBIŤ“ dostalo do uší, že ľudia z Orange sa rozhodli, že budú cez Vianoce naozaj dobrí a uvoľnia „pár tisíc“ na spríjemnenie Vianoc tým, ktorí to naozaj potrebujú. Našou úlohou bolo len – podať projekt a počkať, či nám ho schvália. No a „dobrí ľudia z Orange“ zasadli a odklepli korunky pre liskovskú Domku na akciu s názvom „DARUJTE VIANOCE“. Cieľom bolo potešiť starých ľudí z našej dediny malým darčekom a prianím krásneho prežitia Vianoc.
A tak sme sa pustili do práce. Nakúpil sa materiál a potom to už bežalo ako na páse… Pár „mocnejších“ bodalo hviezdičky na klince, ktorý bol na takom štvorcovom drevenom podstavci (juj, ale som vám to pekne vysvetlila… :-), pár ľudí bodalo na klince na podstavčeku a už aj s hviezdou sviečky a jeden naslovovzatý odborník v tomto fachu skladal zo sviečok fóliu, ktorú „bolo treba dať dole“ a neskôr ju dával naspäť, pretože sa zistilo, že ju vlastne vôbec „nebolo treba dávať dole“… No, ale však čo by sme si narobili robotu…? 🙂 Teória manufaktúrnej výroby sa nám vyplatila a tak bolo o chvíľu (no dobre, tak o dve chvíľky) na okne poukladaných 80 sviečok. V druhej časti klubovne sa písali pozdravy. Také „naše pravé“… Kreslilo sa podľa šablóny (kostolík a hviezda… myslím) a pár „esteticky nadanejších“ ľudí dokreslilo aj zvončeky 🙂 No a potom ešte napísať prianie a šup s pozdravmi do obálok a napísať adresy… o tom by vám vedela rozprávať naša Dara (… ale my sme ju utešovali, že nik nebude vedieť o tom, že písala tie adresy „hore hlavou“ na obálky). Takto sme to všetko pekne pripravili…
Deň pred Vianocami sme sa rozdelili do 3 skupiniek a spolu s našimi drobcami sme zahájili „ofenzívu“ na osamelosť a smútok u starých ľudí. Neverili by ste, ale vo väčšine prípadov bola naša bojová technika naozaj úspešná. Obdarovaní ľudia boli najskôr mierne „šoknutí“, že si na nich niekto spomenul, no výraz prekvapenia sa veľmi rýchlo zmenil na výraz obrovskej vďačnosti… Radosť, ktorú sme rozdávali my im, sa aspoň dvojnásobne vracala aj nám samým v radosti zo splnenia cieľa tejto akcie. A to si myslím, že cieľ bol splnený. My síce po dvoch hodinkách chodenia spotení,… ale cieľ splnený 🙂
Mne sa to páčilo… bolo to (ako to už u nás raz chodí…) trošku „narýchlo“, ale aj tak to stálo za to. Slzy vďačnosti a úsmev na tvárach starých ľudí bol balzamom na naše srdcia (a skrehnuté nohy :-). Takže ja len dodávam, že dúfam – že „dobrí ľudia z Orange“ budú dobrí aj na budúci rok a koniec koncov snáď budeme naďalej dobrí aj my a opäť urobíme 1 dobrú vec…
Autor: Mária T.