Aby ste si náhodou nemysleli, že nám dievky len tak sedia doma za pieckou a nič nerobia, bolo by celkom namieste porozprávať vám, čo sa 4. októbra 2003 v dopoludňajších hodinách robilo v areáli Základnej školy v Liskovej. Napriek tomu, že pršalo ako za čias Noema (no dobre, tak trošku viac ako za čias Noema :-), my sme si povedali: „No, veď mi sme z cukru… a… ehm… máme telocvičňu“ a tak sme si príležitosť „zašportuvať“ nenechali vziať akýmsi trápnym dáždikom.
A čo sa robilo? Nebolo to nič obyčajné, bežne ľudským okom pozorovateľné, boli to veru veci nevídané, sprevádzané prinajmenšom paranormálnymi javmi (ty, koxo, dobrá veta, však?!?). Zaujímavé veci sa to diali, veru, veru… no tak napríklad:
– taká Erika vám varila guláš… a my sme ho jedli 🙂 (ale bol super, to sa musí nechať…)
– staršie dievčatá „škrabali švábku“ … a celkom im to šlo
– Jarko pískal, presvedčený (chudák chlapec), že dievčatá budú skákať ako on píska aj po skončení zápasu
– dievčatá behali ako namydlené blesky a statočne sa vrteli a uhýnali pred loptou, akoby im za to niekto pripisoval body alebo čo… :-), a v snahe uniknúť pred „trefou do pečienky“ opisovali po hracej ploche naozaj nedefinovateľné dráhy, sprevádzané prinajmenšom úsmevnými pohybmi tela.
Super to bolo, fakt… Baby nešetrili ani kvapôčkou svojej energie a nás (tých „postaršejších“) ohurovali svojou neúnavnosťou a bojovnosťou… boli to Dračice, Tigrice, Ringobaby a Vodopády ako sa patrí, to sa musí nechať…
Ale my sme si ich naozaj dobre všímali a ako by to bolo, keby sme ich za tú ich snaživosť patrične neodmenili? A tak sa naše babuľky vracali domov ešte krajšie ako predtým (ak sa to len dá :-), celé otaštičkované, opeňaženkované a hlboko presvedčené o tom, že si nabudúce takúto „ekšn“ naozaj nenechajú ujsť, ani čo by ružové slony z neba padali… 🙂
Autor: Mária T.
