Ako každý rok, tak aj tento sa uskutočnila akcia, ktorá pre svoje uskutočnenie potrebuje predovšetkým silný vietor. Čas už súril a hrozilo, že deti sa budú naháňať za snehovými vločkami, zvolali sme mladších kamošov zabehať si opreteky s vetrom a drakmi, nazývanými šarkany. Osudný deň bol stanovený na nedeľu 26. október 2003 o 15 00.
Komu by sa chcelo von do chladného jesenného dňa? A predsa sa našli odvážlivci, ktorí sa nezľakli nastúpiť zoči – voči šarkaním hlavám a odtrhli sa z pohodlného kresla namiereného na telku. Detí prišlo máličko, no viac ako 7 statočných. Bola to viac – menej rodinná záležitosť, lebo sme tu mohli stretnúť súrodencov.
Forgáčovci dominovali so svojimi výtvormi z igelitu. Martinov šarkan dosahoval najvyššie méty. O prvenstvo zápasili aj z rodiny Timkovej, Vierikovej, Bančejovej, Kohútovej a samostatní súťažiaci. Z dospelých prišli ujo a teta Timkovci, Aňa K. , Katka K. …
Miesto stretnutia drakov bolo určené vopred: za dedinou na kopčeku pri vodárničke. Je tam dobrý spád, aby aspoň trochu nadul líca brat vietor. A veru sa mu veľmi nechcelo fúkať. No kde – tu sme ho zacítili a šarkany leteli, no často deti museli aj pobehnúť. Aspoň im nebola taká zima, bŕŕ. Veru už ju bolo cítiť.
Väčšina šarkanov vzlietla. Všímali sme si výšku ale i krásu. Víťaza z prvej kategórie som spomenula, no za krásu si zaslúžil odmenu maxišarkan, ktorý vyrobili dievčatá z 7. a 8. triedy na svojom stretku.
Keďže bolo účastníkov málo a cien veľa, napriek zábudlivosti, ušlo sa niečo každému alebo aspoň do každej rodiny. Tma sa blížila, a tak sme usúdili, že je čas rozlúčiť sa s našimi jesennými kamarátmi. Pamiatkou nám bude okrem šarkana aj fotografia.
Autor : Ivka B.