V snahe neporušiť tradíciu sme aj tento rok mysleli na jednu z našich obľúbených akcií – na BODKU. 4.9.2004, sme sa už po 13.-ty raz stretli spolu s deťmi na obvyklom mieste, ktorému, ako som sa už niekoľkokrát sama presvedčila, pomenovanie „bodka“ prischlo.
Prvé ročníky tejto akcie boli uskutočnené vždy na konci školského roka ako „detská oslava“ 🙂 začiatku prázdnin a ukončenia desať mesačnej tvrdej práce v škole, no a posledné dva roky sme dali bodku prázdninám a spoločne sme oslavovali, že do najbližších prázdnin je už len niečo cez 10 mesiacov 🙂
O tom, že „Bodka“ sa teší veľkej obľube, svedčí už samotný ročník akcie, no že je naďalej taká atraktívna pre deti aj mládež, napriek svojej už celkom slušnej histórii, tak z toho sme boli prekvapení a samozrejme veľmi potešení aj my sami. Detí prišlo neúrekom a o animátorov (niektorí mali dokonca premiéru a zvládli to naozaj perfektne…) nebola tiež núdza. Tentokrát sa celé dopoludnie nieslo v pravej indiánskej atmosfére, ako posledné dozvuky nášho júlového tábora. Veď príležitosť cvičiť sa v sile ducha, trpezlivosti, odvahe, rozvahe a pravej múdrosti, ktorými títo prérijní muži vynikali, treba využiť vždy, keď nám je ponúknutá.
A tak nám v sobotu po liskovskej hore behalo okolo 60 pomaľovaných indiánov s čelenkami na hlavách a horlivo sa snažili osvojiť si tieto čnosti „červených tvárí“, či už pri lasovaní, strieľaní z lukov, hádzaní oštepom, plazení, alebo pri zisťovaní stôp, začo boli na záver odmenení. A popri tom všetkom sme stihli uloviť jedného bizóna, z ktorého nám potom indiánsky „guľášovarič“ uvaril pravý bizóní guľáš….Chutil znamenite…
Bol to pekný deň, bohatý na ešte krajšie zážitky….Amen.
Autor: Mária T.