Čas už pokročil, jeseň začala vládnuť v našom kraji a my sme ešte nepúšťali šarkanov. Vyhlásiť v nedeľu pri svätej omši, že poobede bude šarkaniáda je dosť neskoro. Deti to musia vedieť skôr, aby si mohli pripraviť šarkana. A čo tak spoločná výroba šarkanov? Ktosi navrhol, aby sme sa stretli v sobotu popoludní. Slovo dalo slovo a 9.10. 2004 o 15.00 už čakali prví pred klubovňou.
Nakoniec sa nás nazbieralo na 16. Najviac ľudí prišlo od Kubalov, Mojšov, Timkov. Materiál sme mali pripravený, a tak sme mohli začať.
Výroba šarkana pre menšie deti bola zložitá. Lepenie, zväzovanie špiliek, oblepovanie papierom, pri tom všetkom potrebovali viacerí pomoc starších. Traja sme mali roboty veru požehnane, neskôr štyria.
Mladí maliari sa uplatnili pri výzdobe svojho šarkana. Jeden bol nosatý, ďalší vlasatý, na inom svietilo slniečko alebo kvitli kvietky. Šarkany mali rôzne tvary, veľké, malé, hviezdy, či typické krivky na tvári. Veľkou pýchou šarkana bol krásny, pestrofarebný chvost. Špagátik bolo potrebné obviazať okolo špilky, nielen prilepiť, aby sa chvost neodtrhol. No najťažšou konečnou fázou výroby bolo uviazanie vrcholov šarkana v troch miestach a zviazanie špagátov do jedného uzla. Z neho sa napojila dlhá šnúra, slúžiaca na vypúšťanie šarkana. Mali sme aj špeciálnu pomôcku z kartónu, na ňu sme položili šarkana a tri nite mali byť napnuté pri zvislom držaní.
V klubovni už bolo trochu chladno, no asi to nebolo tak cítiť, lebo sme mali plné ruky práce. Tí, ktorí sa práve nudili, ak čakali na pomoc, alebo šarkan bol už hotový, zahrali si kalčeto. Výroba šarkanov nám trvala neskutočne dlho, viac ako samotná šarkaniáda. Boli sme tam takmer 4,5 hodiny – až do tmy. Niektorí rodičia už vyčkávali svoje ratolesti pred klubovňou.
Za svoju námahu, trpezlivosť, usilovnosť si vyslúžili aspoň pár cukríkov. A hoci nasledujúci deň nefúkal taký silný vietor, iste tie šarkany mohli brázdiť oblohu ďalšie dni, keď vietor vyletel zo svojich komnát.
Autor: Ivka B.