Tak ako si málokto z nás dokáže predstaviť Vianoce bez jasličiek s malým Ježiškom, pravú vianočnú atmosféru bez vianočného stromčeka, alebo… ehm… čo ja viem… napríklad Snehulienku bez trpaslíkov :-), tak tak si nedokážu členovia detského spevokolu predstaviť Vianoce bez tradičnej Jasličkovej pobožnosti.
Ťažko povedať, kedy sa myšlienka “tak toho roku Jasličková nebude”, stala takou absurdnou, no s uspokojením môžeme konštatovať, že aj keď nás to počas nácvikov občas (podotýkam naozaj nie častejšie ako 5-6 krát za skúšku) aj napadlo, s neoblomnou vôľou, plným nasadením, vervou, so vztýčenou hlavou a víziou víťazného konca sme túto podlú myšlienku kruto pokorili a nemilosrdne zahubili. Neodvažujem sa ani len pomyslieť na to, aké nedozierne následky mohlo mať, keby sme sa s tou myšlienkou pohrávali trošku dlhšie… Ale vďaka statočnosti nás všetkých a hlavne vďaka statočnosti Zuzky A. a pastierikov, ktorým bola táto myšlienka nebezpečne blízka, tak vďaka tomu sme z tohto najťažšieho boja vyšli ako víťazi.
Je mi celkom jasné, že väčšina nezainteresovaných ani len netuší o pocitoch mladého vojaka Mateja, ktorý musel svoje hlásenie – “Veďže pozri tam za hory, celé nebo hádam horí” zopakovať na pravidelných manévroch asi tak 86x, ale verím že spravodlivá odmena za statočnosť tohto mladého šuhaja a jeho spoločníkov neminie. Treba totiž pravdivo skonštatovať, že táto naša mlaď, ktorá na ceste za vytýčeným cieľom usilovne prekonávala jednu skúšku za skúškou a neustále pracovala na zdokonaľovaní seba (niektorí aktivisti horlivo pracovali aj na zdokonaľovaní sa v trpezlivosti svojich nadriadených).
Na našej spoločnej ceste nám spoločnosť robila priateľka Zima kostolná, hoci sme neustále museli vzdorovať nášmu najväčšiemu nepriateľovi – Času, ktorý bol neustále proti nám a neraz sa nás pokúsil prekvapiť aj odzadu. Odvaha mladých spevákov, ich láska k umeniu, náboženstvu a vtipkovaniu však horela nielen v ich zapálených srdciach, ale poháňala k činnosti aj nás – kondične poslabších.
A tak držiaci sa hesla “SLOBODA, HUMOR, BRATSTVO” sme svoju púť skončili 25.12.2006 o 14:00 v kostole Premenenia Pána v Liskovej. Naša námaha nebola daromná a okrem radosti v srdciach, okrem sĺz šťastia a omrznutých nôh nás čakalo ešte jedno prekvapenie. Vavrínový veniec nám položil na plecia sám Najvyšší Veliteľ nebeskej stráže, ku ktorého cti sme všetko konali.
Autor: Mária T.
