No takže animátorská škola.. hm, no dobre bolo, čo vám budem vravieť 🙂 Chcete podrobnejšie? No keď ma tým pán Timko poveril, čo iné mi zostáva… 🙂
Tak animátorská škola sa začala v piatok 17. októbra na stanici Liptovský Mikuláš, odkiaľ sme mali namierené na stanovené miesto do Bobrovca. Keďže sa tam malo stretnúť plno mladých a krásnych dievčat z celého Slovenska s „tajomstvom“ (to bola totižto téma prvého kurzu), tak to tak aj dopadlo. Keď sme čakali na stanici, vzduchom sa šírili rôzne pohľady, ktoré by si len málokto trúfol identifikovať, čo ktorý znamená… 🙂 Stáli a mrzli sme tam zopár minút, keď mi naraz volá Rastík. „Janka, no ahoj. Tak ako sa vám tam páči? My sa tu máme parádne, máme desať postelí, jedlo tu je tiež parádne a máme tu aj dievčatá.“ 🙂 Tak sme mu povedali krutú situáciu, že sme ešte len tam a tam, robíme to a to… Po pravde povedané, netušili sme ani to, kam máme ísť.
Vystúpili sme ako prvé a pobrali sme sa tam, kde prvá vyrazila. Ako sa tak obzeráme, všetky idú za nami, tak paráda… Už vtedy sme nejako tušili, že bude dobre 🙂 Naraz sme sa ocitli v jednej miestnosti, kde bolo toľko nových tvárí. Kňaz nám hneď vo dverách oznámil, že večeru nemáme, a my také hladné 🙁 Tak si viete asi predstaviť, ako sa každý pri tejto správe zatváril… Odložili sme si veci, poobzerali izbu a vyriešili malý problém, však Veronika :)) Zišli sme sa na chodbe, chytili sme sa za ruky a išli sme chodbou plnej tmy… Zrazu sme sa ocitli v jedálni s prekvapením na stole, mňam mňam 🙂
Nasledovali zoznamovačky, predstavovanie mesta alebo dedín, ktoré nemali chybu… Zistili sme, že na Slovensku sú také vtipné dievčatá… Kopa srandy, smiechu… Nasledovala „skúsenosť s tajomstvom“. Každý máme svoje tajomstvá, a asi veľa takých, o ktorých nechceme hovoriť. Stáli sme ticho v miestnosti, z ktorej sa postupne vytrácalo jedno dievča. Mali sme nasledovať človeka, ktorý je pred nami, veriť mu, že ide správne (však Veronika :). Dostali sme sa do kostola, kde boli otázky súvisiace s tajomstvom. Zamysleli sme sa, vyplnili sme ich a dali človeku, ktorému sme verili, alebo o ktorom sme vedeli, že mu môžeme veriť. Nasledovala omša a príchod na ubytovňu. Ten sa nám nejako vymkol z rúk, poniektorým :)) A prvý deň za nami…
Na druhý deň sme vstávali vo veľmi skorých hodinách, na ktoré neboli všetci zvyknutí 🙁 Po dlhom a náročnom prebratí sme mali ranné rozjímanie, omšu a raňajky. Celý deň sme boli všetci spolu, robili sme rôzne veci, venovali sme sa rôznym otázkam (moja vonkajšia a vnútorná tvár, utrpenie a bolesť, kresťanstvo, …) a hrali sme opäť rôzne hry. :)) Všetko to bolo pre nás nové a hlavne poučné. Zistili sme, akú hodnotu má vlastne náš život. Po dlhom dni sme mali malú disko, kde sme sa vyšaleli až-až a potom zhodnotenie kurzu. Nakoniec sme zapadli do svojich postielok a zaspali ako malé bábätká.
Na tretí deň sme začali omšou a nasledovala diskusia s ľuďmi, ktorí nám porozprávali, čo všetko prežili, čo pre nich znamená v ich živote Boh, a čo je vlastne v živote dôležité. Poniektorí museli odísť domov trošku skôr, a už to akosi prestávalo byť také „vzrúšo“ 🙂 Nakoniec sme sa pobrali všetci domov s myšlienkou „zase škola“ 🙁 Urobili sme si spoločnú fotku a nasledovalo dlhéééé „ďakujeme“.
Celý animátorský kurz sa niesol v dobrej nálade.. Všetci sme boli otvorení a boli sme sami sebou. Možno aj to pomohlo k vytvoreniu dobrého spoločenstva. Mysleli sme si, že to bude ako škola, ale zažili sme tam plno krásnych a nezabudnuteľných chvíľ so zábavnými a hlavne dobrými ľuďmi. A to sme boli len na prvom kurze :))
Autor: Jana N.
