Kde bolo, tam bolo, kde sa sneh lial a fúkal mrazivý vietor, tam bolo domkárske stredisko Lisková. Práve v tom čase sa tam konala veľká súťaž, ÚSVIT. A jej organizačný tím nám vymyslel úlohu – postaviť snehuliaka. Tak sme sa zorganizovali a vybrali sme sa hľadať miesto jeho bydliska. Našli sme strategické miesto, nebolo ani moc vysoko, ani moc nízko, a tak sme sa pustili do práce. Keďže niektorí z nás snehuliaka stavali naposledy v materskej škole, dalo nám veľkú námahu spomenúť si, ako sa vlastne stavia.
Ale tak postavili sme ho, ako sme vedeli. Dôležité pre nás bolo, aby bol dosť vysoký, teda aby meral aspoň tých 150cm. To aby mohol vidieť, či sa k nemu náhodou neblížia nepriatelia. Ďalšou našou prioritou bolo, aby bol dostatočne zamaskovaný, preto sme ho obliekli do poriadnej vojenskej výstroje. Nezabudli sme ani na zbraň a jeho úkryt.
Keď sme ho zastihli pri našom ďalšom pochode v liskovskej hore, práve stál v blízkosti svojho úkrytu a tak sme ho veľmi slušne poprosili o fotku. Bol k nám veľmi zhovievavý a nielenže nám dovolil odfotiť sa s ním, ale ešte aj v jeho skromnom úkryte. Tak sme spravili pár záberov, poďakovali sa mu a keď sme sa chceli pobrať ďalej v našej ceste, povedal nám, aby sme si dávali pozor, pretože na nás môžu všade číhať nepriatelia. Nedalo nám nespýtať sa, prečo je taký ostražitý, a on nám porozprával svoju skúsenosť, v ktorej sa odohrával príbeh z druhej svetovej vojny, keď boli nútení bojovať proti nemeckým vojskám. On ako jediný prežil z ich oddielu a doteraz sa pohybuje len v oblasti lesov a to výlučne cez zimu, pretože len vtedy je dôkladne chránený. A nezabudol nám povedať ich pokrik: “Partizáni potichu, dostanú vás do štichu. Partizáni to sme my: do vojny a bez ujmy.” Dúfam, že budúcu zimu ho stretneme opäť.
Autor: Katarína A.
