Do národného pochodu za život sme sa rozhodli zapojiť aj my – mladí, a tak sme sa 22. septembra stretli na stanici, respektíve vo vlaku (však Slávka & Denka 🙂 ) a vybrali sa smer Ružomberok. Tam sme našu partiu (Ja, Veronika, Iva, Denka, Slávka, Stelka) doplnili Nikou a jej bratrancom Filipom a mohli sme sa vybrať rýchlikom až do Košíc. Vo vlaku sme sa ešte zoznámili s Nikinou sesternicou Annamáriou a jej dvoma kamarátmi – Aďom a Dominikom a zábava sa mohla začať :).
Chlapci so sebou doniesli gitaru, a tak sme sa ani nenazdali a boli sme v Košiciach.
Pred stanicou náš už spevom vítali dobrovoľníci pochodu, ktorí nás vyzbrojili vlajočkami a tabuľkami s heslami pochodu, a tak sme sa mohli vybrať na sv. omšu. Pôvodný plán bol ísť na sv. omšu do Dómu sv. Alžbety, ale keďže sme prišli tesne pred začiatkom, v kostole sa nám už neušlo miesto, a tak sme sa rozhodli isť do kostola neďaleko, v ktorom si už aspoň niektorí z nás našli miesto v chodbičke.
Po sv. omši sme sa vybrali k pódiu, kde sme si vypočuli rôzne svedectvá či príhovory účastníkov. Ľudí, ako už iste viete, tam bolo neúrekom, no málokto môže povedať, že stál vedľa tancujúcej krabice :), ktorá nám všetkým vyčarila úsmev na tvári. Hneď sme vyťahovali foťáky a pofotili, čo sa len dalo (fotka na novú profilovku nesmela chýbať). Potom sme už len netrpezlivo vyčkávali, kedy sa samotný pochod začne.
Keď gong odzvonil začiatok pochodu, tak sme už len prestupovali z nohy na nohu a sledovali ľudí pred nami, kedy sa už konečne pohnú. Nemuseli sme však dlho čakať a stali sme sa súčasťou obrovského davu ľudí, s ktorými sme spoločne vyjadrovali lásku k životu. Na záver pochodu sa mali vypúšťať biele balóny, jeden z ktorých som mala aj ja (týmto sa chcem poďakovať Denke a Stelke, ktoré sa tlačili davom, aby mi jeden zaobstarali 🙂 ). Ale keďže my sme boli skoro na konci pochodu, stihli ich vypustiť, keď my sme boli ešte len v polke trasy, a tak rada rozhodla, že ponecháme tento héliový balónik na cestu vo vlaku. A tak si ho pod ochranné krídla zobrala Veronika a spokojne sme si pokračovali v ceste. Tesne pred koncom sme stretli ostatných Liskovcov, ktorí sa zúčastnili na pochode a spoločne sme dopochodovali do konca :).
Potom sme si spravili cik pauzu, občerstvili sa nanukmi a vybrali sa na vlakovú stanicu. Cestou sme si ešte stihli spraviť spoločnú foto na pamiatku, a poskákali do vlaku.
Už vtedy sme dobre vedeli, že cesta bude masaker, pretože keď nám pár dní pred pochodom chcela Nika kúpiť miestenky, teta za okienkom jej povedala, že už žiadne nie sú, a tak sme boli odsúdení na cestu v chodbičke. Ja osobne som sa dosť obávala, boli sme predsa aj dosť vyčerpaní z celodenného státia, no to som akosi pozabudla na balónik plný hélia. Ešte sme si len vybrali najlepšiu chodbičku a už sme odväzovali balónik. Veru, poviem vám, dávno som sa tak nenasmiala, ako tam pri recitovaní básničiek pod vplyvom hélia :). Keď sa balónik minul, chlapci vytiahli gitaru a zábava mohla pokračovať. A tak sme spievali a spievali, počas prestávok sme si aj pokecali (napr. s Čechom na popradskej stanici 🙂 ) až sme sa dostali do Ružomberka, kde sme sa všetci rozlúčili a s úsmevom na perách a dobrým pocitom v duši, že sme vyjadrili svoj postoj k životu, sme sa každý pobrali domov.
Autor: Barbora K.
