Tak opäť po dvoch rokoch sa zopakoval Pochod za život a my sme pri tom nesmeli chýbať. Tentokrát sme cestovali nie na východ, ale na západ do Bratislavy. Snažili sme sa spojiť príjemné s užitočným, a tak sme si naplánovali, že pôjdeme už deň vopred. A teda sme sa v sobotu ráno vďaka obetavým ockom dopravili do Ružomberka a odtiaľ už rýchlikom do vytúženej destinácie…:). Cesta vlakom bola veľmi zaujímavá. Je pravda, že môžem hovoriť iba za naše kupéčko, ale ani vo vedľajšom sa určite nenudili. Sem tam sa mohli potešiť výhľadom na drepujúceho Tadeáša alebo Barču…:D…čo bolo dôsledkom chyby v hre „2,5,7“. Ďalej nasledovali hry, ktorými sme až tak nepoburovali spolucestujúcich svojím smiechom a čas nám ubehol veľmi rýchlo.
V Bratislave sme sa išli najskôr ubytovať do saleziánskeho strediska Mamateyka a odtiaľ sme sa vybrali na krátku prechádzku na Slavín, odkiaľ sme si prezreli naše hlavné mesto zvrchu. O tretej sme sa presunuli po spoločnej dohode na prednášku farára Mariána Kuffu o dôstojnosti človeka, úcte k životu, ale aj rôznych iných životných skúsenostiach a zábavných príhodách, ktorá bola v rámci programu. Po dva a pol hodine nám tam už všetkým začalo škvŕkať v bruchu a tak sme si zbehli kúpiť niečo pod zub, najedli sme sa a presunuli do Dómu sv. Martina na sv. omšu, ktorá bola otvorením oficiálnej časti Národného pochodu za život. Po omši sme sa ešte trošku poprechádzali v uliciach Bratislavy a vrátili sme sa na miesto, kde sme spali. Po spoločnej večernej modlitbe v kaplnke sme už mali každý voľný program a tak sa niektorí rozprávali, hrali kalčeto alebo už oddychovali v posteliach. Na druhý deň sme sa ráno pochystali a len vybehli o poschodie vyššie (dievčatá) alebo zbehli o poschodie nižšie (chlapci) na sv. omšu so saleziánskym provinciálom. Každý sa mohol dosýta vyspievať a niektorým z toho aj vyhladlo, tak sme sa šli najesť do Auparku. Odtiaľ sme sa už ponáhľali na Námestie SNP, aby sme stihli samotnú podstatu, prečo sme vlastne prišli. Kvôli ohromnému množstvu ľudí, ktoré tam bolo, sme na pódium ani nevideli, ale to nám nevadilo…pretože náš postoj k úcte k životu sme vyjadrili už len svojou prítomnosťou.
To, že nás bolo viac ako pred dvoma rokmi, je len známkou toho, že ľudia vedia, čo je správne…len sa netreba za to hanbiť a vedieť to aj demonštrovať na verejnosti…
Autor: Veronika T.
