Stalo sa to už dávno, ale spomínam si na to, ako by sa to stalo včera. Náš utrápený ľud sedel na brehu Nílu a volal o pomoc. A tak sme sa vydali spoznať náš národ, aby sme vedeli, ako ďalej. Na začiatku tejto cesty nás všetko, čo sme sa naučili, hieroglyfy, naša história, maskovanie, priviedlo k listom od našich otcov. Keď sme spoznali nášho IT (istý truľo) faraóna, ktorý náš národ nemal v láske a nariadil nám robotu tak náročnú, že sa to ťažko zvládalo, snažili sme sa mu pomôcť. Každý ako vládal – niekto viac, niekto menej, niekto by mohol viac, ale nezvládal logistiku. Potom vystúpil Mojžiš, Izraelita vychovaný pod strechou paláca. Uznávam, ani ja som ho nemal veľmi rád, veď hodoval, zatiaľ čo jeho ľud umieral hladom. Ale vykľul sa z neho celkom sympaťák. Začalo sa niečo, čo nazývam 10 Božích rán – fajn názov – verím, že sa uchytí. Tú trpkú chuť Nílu plného krvi ako by som stále cítil v mojich ústach; tie žaby ako by vždy skákali späť do domu, keď sme ich odtiaľ vyhodili; úroda, ktorá sa nám nepodarila uchrániť. Och, iste sa pýtate, prečo Boh trestal nás. Nie, On trestal Egypťanov, ale neboli nám ľahostajní, niektorí pamätali ešte na nášho predka Jozefa, ktorý Egypt priviedol k nepoznanej sláve, a tak boli našimi priateľmi, ktorým sme sa snažili pomôcť. Boli to naozaj ťažké rany, ale najťažšia bola faraónova propaganda, ktorá sa mi aj po tej dobe vnára do mojich snov a znie v mojich ušiach, ale my sme si „nenechali pokaziť dníííček takýmito nechutnosťamiiii“. Tieto rany nás ale priviedli k veľmi zábavnej hre: odpáľ žabu. Táto hra sa hrá na ihrisku v tvare štvorca, kde sú rozložené 4 kamene a hrá sa tak, že súper ti nadhodí niečo pripomínajúce žabu a ty sa ju palicou snažíš odpáliť čo najďalej a potom obehnúť okolo všetkých 4 kameňov. Súperov tím sa snaží tú žabu dostať naspäť do domu, čiže na prvý kameň skôr ako ty stihneš dobehnúť domov. Hráme to ako symbolickú pripomienku toho, čo nastalo po všetkých týchto ranách. Ale to by som predbiehal. Každý večer nás bavil jeden kmeň, ktorý nám ukazoval naše dejiny. Samozrejme, máme kopec detí a tie len ťažko zaujať, a tak každý kmeň spracoval krásne predstavenie, ktoré nám všetko priblížilo. Potom prišiel večer, ktorý sme spolu strávili pri baránkovi, a na druhý deň sa stal zázrak – po rokoch v službe Egypta sme opustili krajinu. A tak sme putovali s Mojžišom. Koľký strach bol v nás, keď sme zbadali IT faraóna, ktorý nás prenasledoval. Ale jeho aj jeho armádu zmietlo do mora. Potom sme putovali smerom na púšť. Keď sme zastali pri turistickej značke, Mojžiš poodišiel a keď sa vrátil, priniesol dve kamenné tabule, ktoré na dobu určitú uložil do plátennej provizórnej archy, ktorú poniesol Damián – odvážny mladý muž. Ako sme cestovali po púšti, uvedomili sme si jednu dôležitú skutočnosť. Musíme zaznamenať naše dejiny, ale ako? A tak najstarší starejší vymyslel niečo prevratné. Nakreslíme ich na kameň. Áno, možno sa objavili jeden, dva kamene, pri ktorých ďakujeme Bohu za možnosť predávať naše dejiny ústne, ale aj tie boli hotové umelecké diela. Samozrejme, aby sa celý tento plán vydaril, náš najstarší starejší sa na určitú dobu pobral do ústrania pre rozhovor s Bohom, aby dostal milosť v Božích očiach a bolo požehnané to, čo robí. Potom sme zistili, že sa k nám blíži armáda, a tak sme začali trénovať zvedov a zisťovali sme, ktorý kmeň má najlepšie predpoklady, a tak sme vymysleli test. V tomto teste sa proti sebe postavili dva kmene – najlepší z najlepších. Ich úlohou bolo pribehnúť k jednej kartičke na kraji poľa, na ktorej bolo veľa obrazov, potom pribehnúť ku kartičke v strede poľa a zistiť, ktoré dva symboly sú na jednej a druhej kartičke rovnaké. Ak na to prišli, ich súper ich mohol vždy chytiť. Tento test pre zjednodušenie do budúcnosti nazveme „izraelitská palička“. Prečo to bolo dôležité? Pretože sme potrebovali šikovných zvedov, ktorí budú všímaví, s dobrou pamäťou a dostatočne rýchli a bystrí, aby utiekli, ak by ich náš nepriateľ chytil. Tieto schopnosti, ktoré si otestovali, mohli hneď večer využiť pri získavaní informácií o blížiacej sa armáde. Vybrali sa na nebezpečnú nočnú misiu, pri ktorej získali veľa informácií. A nakoniec prišla bitka, v ktorej sme aj vďaka nočnej práci porazili nepriateľa, ktorý bol silnejší a tak plne uverili v Boha. Každý kmeň na tom mal zásluhu – niekto viac, niekto menej, ale spolu sme to dokázali . Ešte sme sa kvôli hriechu, ktorého som sa stal súčasťou, aj keď len svojou ľahostajnosťou, nedostali do zasľúbenej zeme, ale už sa s mojím koncom blíži aj čas, kedy to príde. A tak predtým, ako to príde, píšem tento list aj ďalším generáciám, aby vedeli, prečo je náš Boh veľký a Mojžiš super chlapík. Pretože len s palicou a dôverou v Boha prekonal muža s mečom a armádou, ktorý sám seba označoval za boha.
Autor: ľudový rozprávač z Izraela
