Bol som len úbohá sirota bez práce a jedla. Bol… Ale len do dňa, kedy som stretol don Bosca.
Bolo studené ráno. Netuším, aký to bol deň, ale mohol to byť pondelok. Postával som pred Luigiho pekárstvom. Potom som ho uvidel. Kňaza, rovnakého ako všetci ostatní. Ale predsa bol niečím iný. Tento sa totiž usmieval. Zakrátko ma zbadal. Vykročil ku mne, no ja som ustupoval. Nikdy som nemal kňazov v láske. No on sa na mňa usmial. Predsudky sa odrazu začali strácať. Vytiahol z kapsy kúsok chleba a malý krížik. Povedal, že je môj. A pozval ma na Valdocco. Vraj tam má nejaké oratórium či čo. A že chlapcov ako ja je tam veľa. Nič som mu nesľúbil, pozdravil som ho a odišiel som.
Nevedel som, čo si mám o tom všetkom myslieť. Zrazu sa objaví nejaký kňaz, dá mi kúsok chleba a krížik a zavolá ma do nejakého oratória. No pomyslel som si, že keď sa tam pôjdem aspoň pozrieť, nič tým nepokazím. A tým dňom začal môj nový život s mojím novým ja.
Keď som tam prišiel, prvé, čo som videl, bolo množstvo chlapcov. V mojom veku, ale aj starších aj mladších ako ja. Najprv ma nejaký starší privítali a ukázali mi moju izbu. Ani len som netušil, že ešte niekedy budem mať strechu nad hlavou. Potom však všetkých zvolali von. Myslel som si, že to všetko bol len žart a že žiadnu izbu mať nebudem. Bolo to však len zvolávanie chlapcov na hru. Dávno som sa tak nezabavil ako pri tejto ,,kapitánskej“. Po hre sa však ozval môj žalúdok. Bol som zvedavý či nám dajú jesť. A potom som opäť zbadal toho kňaza. Uvidel ma aj on, zakýval mi a ja som mu odmával. On sa však rozhodol, že pred jedlom nám nakŕmi duše. Po omši aj skvelom obede sa však don Bosco (tak sa ten kňaz volal) rozhodol, že nás priučí remeslám. Keď sme už všetci mali výučné listy na nejaké to remeslo, bol čas ísť spať. Don Bosco nám povedal pár slov a išlo sa na izby. V ten deň som spoznal jedného z najlepších priateľov, akých som kedy mal. Volal sa Domenico Savio a bol z Mondonia. Viac som o ňom už v ten deň nezistil, lebo som len padol do postele a spal. Neskoro v noci nás však zburcovali zo spánku. Vybuchla pracháreň, treba ísť pomáhať. Bol som tam len jeden deň, a už vybuchujú prachárne. Myslel som, že odtiaľ odídem, no požiar sa podarilo zahasiť, a tak som pokračoval v spánku.
Na druhý deň pršalo, no aj tak nám to nezabránilo hrať sa. Omša tiež nesmela chýbať, jedlo bolo tak isto ako v predchádzajúci deň vynikajúce a tak sme mali možnosť sa zoznámiť s inými chlapcami. Ja som vytvoril priateľstvo s turínskym chlapcom Enricom Zarellom. Už som si myslel, že noc prebehne bez problémov, no bol tu atentát na don Bosca, následkom ktorého sa don Bosco stratil. No našiel sa, a tak sme mohli pokojne spať.
Tretí deň, ktorý som prežíval v oratóriu, sme tak isto odštartovali hrou. Po obede sme v praktickom odskúšali drôtikárstvo a tkáčstvo, keď sme si vyrábali ozdoby a náramky. Potom nasledovala svätá omša. Po večeri som sa lepšie spoznal s našou kuchárkou, krajčírkou, pestovateľkou a psychickou podporou – mamou Margitou. V noci sa nič zvláštne nestalo.
V oratóriu sa mi páčilo čoraz viac, a tak som sa začal obávať či sa neprihodí niečo zlé. A verte, neverte – stalo sa. Od starostu Clementiho prišli karabinieri s rozkazom zavrieť oratórium. Najprv sme chceli klásť odpor – presadzoval to najmä jeden veľmi sympatický chlapec z Carmagnoly, menom Michal Magone – no don Bosco nás zastavil a poslal nás so staršími chlapcami na túru. V chladnom vzduchu hôr nám krv postupne ochladla a tak sme sa vracali s veselšou náladou. A tá sa stala ešte veselšou, keď nám don Bosco oznámil, že žiadne oratórium sa zatvárať nebude. Oslávili sme to zborovým spevom pri vatre na dvore oratória.
Potom prišiel ďalší deň. Mysleli sme si, že s don Boscom sa už nič zlé nemôže stať, no opäť sme sa mýlili. Prišli totiž správy o vypuknutí cholery. Najprv sme sa veľmi báli, no don Bosco nás natoľko povzbudil, že sme sa nakoniec vybrali do ulíc ošetrovať chorých. Chodili sme po dvojiciach alebo po menších skupinkách a hľadali a následne ošetrovali nakazených. Ja som tvoril dvojicu s chlapcom pochádzajúcim z Asti. Volal sa Bartolomeo Garelli. Keďže nás bolo veľa, mali sme odhodlanie a chuť pomáhať, cholera z Turína zakrátko úplne vymizla. To sme, samozrejme, oslávili. Veľa sa tancovalo a k dispozícii bolo veľa dobrôt, aké som ešte v živote nevidel.
Keď píšem tieto riadky, mám už 23 rokov, dobré zamestnanie, vlastnú rodinu aj bývanie. No na Valdocco sa vraciam veľmi často, a don Boscovi pomáham ako len môžem. Lebo len a len jemu vďačím za to, kým dnes som.
Auto: Neznámy mladý robotník
