„A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Práve toto heslo bolo nenahraditeľnou súčasťou našej púte mládeže z Muráňa do Levoče. V dobe od 28. 6. až do 2. 7. 2000. Súčasne sa toto heslo nieslo v znamení už 9. ročníka tejto púte, ktorá sa konala v Jubilejnom roku 2000. Ako to bude v úvodnom roku 2001 zatiaľ ešte netuším (iba viem, že to nebude horšie ako rok pred a zároveň lepšie ako rok nasledujúci), ale ako to bolo práve na tejto púti, tak o tom by sa písať dalo. Čítajte ďalej…
Asi týždeň pred púťou som ešte nejasne vedela, že síce chcem ísť veľmi, no zatiaľ sa na púť nikto nechystal od prvého dňa. Nakoniec sa našla jedna obeť, ktorá na poslednú chvíľu usúdila, že ma v tom nemôže nechať. Bola to Mária. Teda, boli sme „až“ dve, ktoré mali reprezentovať Liskovú. Niežeby nám to nejako vadilo, no poprieť sa nedá, že po večeroch nám neraz bolo aj smutno. Tento rok bol teda výnimočný. Dá sa povedať, že na začiatku Lisková trošku sklamala. O nás je totižto známe, že na púť sa nechodí jednotlivo, ale ako celá banda. A teda, v tej chvíli banda sklamala, lebo chýbala. Ale nič to. Pre tento krát sa jej to odpúšťa.
Začalo to asi tak, že ja som išla nabalená vecami (keďže viem, že počasie na púťach obvykle býva prefíkané) a Mária išla nabalená tiež, len nie vecami, ale jedlom. Teda, vzájomne sme sa dobre dopĺňali. O pol tretej sme už čakali pred ružomberskou stanicou. Zhruba o tretej sme sa dočkali. Autobus sa už, už pohýňal. Márii mierne vadili menšie serpentínky tesne pred cieľom, ale inak sa nič zvláštne nestalo. Po dorazení na miesto činu, sme sa rozhodli, že najlepšie nám bude v skupinke ružových. Naskytla sa nám dobrá príležitosť oživiť púťacké predošlé vzťahy so Zohorom a my (ako inak) sme ju využili. A tak sme sa zázračne ocitli v Jožkovej skupinke.
Úplne porazené nejakou zvláštnou monotónnosťou a pocitom samoty sme sa rozhodli, (napriek zákazu) že púť je púť a teda nocujeme v stane. Tesne predtým nás ale mierne schladil chlapec fantazmagórnou pripomienkou, že poobede na miestach, kde stavali stany, chlapci videli užovky. A my, ženské samozrejme, naleteli sme. Mierne odvážne so strachom sme sa v presvedčení, že hady nás v noci možno pobozkajú aj tak rozhodli, že nebudeme padavky. I postavili sme si stan (s pomocou božou, s pomocou čiernych detičiek a známych z predošlých pútí) nechcite vedieť, aká v tom stane bola zima. Ale poviem vám, keď to už nevydržal v teple ani môj –150C spacák, nedivte sa, že ja už vôbec nie. Môj pokojný „teplý“ spánok mi vydržal do pol piatej rána (to sa mi ešte nestalo, vždy som totiž vstávala na doraz) vtedy ma totiž zobudila moja kamoška triaška – zima. V nádeji, že dnu bude asi teplejšie, rozhodla som sa urobiť si rannú hygienu. Nádej ma nesklamala, len môj pocit hrdosti, že isto vyjdem zo stanu prvá a v očiach iných podrastiem, aké som ranné vtáča. Samozrejme, kedy ma môj pocit nesklamal. So mnou vstávalo asi desať ďalších ľudí, nehovoriac o dave v telocvični, čakajúcom na rannú hygienu tiež. Ráno bola omša. Zisťovali sme, ktoré šatky prevládajú. Naše to síce neboli, ale zato dobre prenikali.
Prvý deň sa zdal nekonečne dlhý, zato večer sme zaspávali ako dudky. Telgárt, ako vždy, nesklamal svojou šľahajúcou zimou. Hranovnica sa ako každý rok nezahanbila a privítala nás teplými párkami. Pre mňa osobne to neboli len teplé párky, ale aj naša zlatá tetuška Martula, ktorá nás už čakala s vynikajúcou večerou a milým úsmevom. Za jej úsmevom sa skrývala nesmierna radosť, ktorá nás všetkých objala. Prečo všetkých? Pretože už sme neboli dve, ale doleteli aj ďalšie Liskovky s Jarkom. Na večer a ráno u Vallušov sa nedá zabudnúť, pretože práve oni tvoria najkrajšiu spomienku na každoročnú púť! A teda, radi či neradi, lúčili sme sa s rodinou v nádeji, že o rok znovu.
Mimochodom, práve som si spomenula na hymnu, ktorú sme sa učili práve cestou z Hranovice do Spišského Štvrtku. Znela asi takto: „Nech Bože dá, nech Bože dá, veď my na to máme. Nech Bože dá, nech Bože dá až na horu prísť. My ružoví, my ružoví zas ideme k mame. Tam v Levoči, tam v Levoči s ňou chceme sa zísť.“ Práve som sa musela pousmiať, ale kto bol pochopí, ten, kto nie, pôjde s nami o rok. Totiž tú hymnu som predspevovala spolu s jedným Jožom – umelecký zážitok…
Spišský Štvrtok, to je ďalšia zastávka, na ktorej si ako „praví“ púťáci doprajeme asi ten najväčší luxus. Ale podstatné je, že vo večerných hodinách sme sa nakoniec zišli všetci, teda zvyšok bandy – chlapský. Ráno sme sa rozlúčili s našimi milými hostiteľmi. Levoča pred nami, spomienky za nami. Zrazu už sme tam. Porozkladané stany, dojedanie zvyškov jedla, zážitky poskladané v mozaike. A predsa je tu ešte niečo. Jožko Grenčík. Prišiel len na víkend, ale zato s našimi chalanmi si rozumel dobre. Už si spomínam len na: „Bibiána, spievame hymnu.“ Bolo to dá sa povedať akési oživenie umierajúcej skupinky, ale ako aj život záleží len na jeho účastníkovi, tak aj prežitie púte záležalo na každom z nás. Ja si nesťažujem, spoznala som troch báječných ľudí, ktorí napokon nebývajú až tak ďaleko. Som šťastná, že som si to všetko nenechala ujsť, že som naskočila do vlaku, ktorý sa volal púť a že som z neho nevypadla, prípadne ho nezmeškala. Púť je podľa mňa príležitosť, ktorá sa otvára každému, kto chce určitým spôsobom prezentovať v svojom chápaní, náboženskom orientovaní, otvára sa tomu, kto vie, že nie je sám. Ak ste na to prišli aj vy, nezabudnite, že púť je aj o rok.
PS: Aby som nezabudla, nájsť samého seba v živote nie je až také ľahké, ale nájsť samého seba v stretnutí s inými, to je to najľahšie, čo každý zvládne. Je to stupienok, na ktorom ste bližšie k tomu prvému. Tak ahoj o rok!
Autor: Bibiána K.