Jedného dňa ujovi Jarovi a Marekovi prebehol hlavou skvelý nápad: „Čo keby sme išli spolu s deťmi stavať snehuliakov?“. A tu sa zrodila nová myšlienka, ktorá sa uplatnila.
Potom už len stačilo, aby ujo Jaro zašiel povedať pánovi farárovi, aby na sv. omši vyhlásil všetkým deťom, že v sobotu sa pôjdu stavať snehuliaci za liskovskú stráň. V sobotu 22.2.1997 o 13.00 sme sa všetci stretli na tenisovom ihrisku. Každý, kto prišiel na ihrisko, si myslel, že za stráňou snehu nebude, lebo v dedine sa všetko topilo. Zobrali sme si náradie (lopaty, vedrá) a kráčali sme pomaly hore.
Keď sme prišli na miesto, všetci sme sa zaradovali, keď sme uvideli sneh. Stavanie snehuliakov nás akosi nelákalo a tak sme si radšej postavili pevnosť. A potom sa mohla začať guľovačka. Niektorí menší sa spočiatku aj rozplakali, ak do tváre dostali snehovú guľu. Ale nakoniec si utreli svoje slzy a v guľovačke sa pokračovalo ďalej.
Keď sme sa vyguľovali, vyšaleli a napokon i zbúrali pevnosť, pobrali sme sa pomaly dole. Všetci sme boli mokrí a niektorí aj špinaví. Domov sme sa však všetci rozišli s radosťou, že stavanie snehuliakov sa premenilo na stavanie pevnosti a my sme mohli prežiť veľa veselých zážitkov.
Autor: Neznámy