Je 5 hodín ráno. Dedina ešte spí, len v zopár domoch sa už lenivo zažínajú prvé svetlá. Ulicou kráča dievča. Zastaví sa pri neďalekom dome. Vo dverách sa objaví trochu rozospatá kamarátka v pyžame. „Čau Juli, musíme sa poponáhľať.“ Zívajúc si ešte vymiena svoje dojmy z ranného budíčka a o chvíľu si už veselo vykračujú spolu s Erikou a Paulínkou cez veľké pole. Do tmy svieti len veľký mesiac a mihotavé svetielko červeného lampáša. „Vyzeráme ako trpaslíci“, svorne sa chichocú dievčatá. Pri liskovskej jaskyni zbadajú svetlo. „Tí naši marasníci sú už asi tam.“ Pri teplučkom ohníku už naozaj čaká niekoľko „marasníkov“, ale i zopár tých starších a dokonca i tých najmenších „drobcov“. Už je čas ísť. Kam? No predsa na Cestu svetla.
Spoločne vykročia lesným chodníčkom, no dnes už nestoja pri jednotlivých zastaveniach krížovej cesty, ale ponáhľajú sa hore ku krížu, aby tam mohli začať akúsi netradičnú, ale zmysluplnú cestu, ktorá vedie z tmy a smútku do svetla, cestu novej radosti. Les mlčí a počúva, o čom sa rozprávajú. Možno sa i čuduje, čo tu robia tak skoro. Prečo sa vzdali toho sladkého pohodlia vo vyhriatej posteli? „Prečo?“ – šuští otázka v korunách stromov a v občasnom zapraskaní konárikov pod ich nohami. Ale oni dobre vedia, že to stojí za to.
Keď vyjdú hore, objaví sa pred nimi nádherná scéna. Práve v túto chvíľu si deň a noc podávajú ruky. Nad Martinčekom ešte visí mesiac, bledučký ako hlava nejakého starca, kým na opačnej strane oblohy sa spoza jemnej hmloviny hôr ako rozjasané dieťa dvíha slniečko. Pod nimi sa prebúdza dedina a slnko zláti strechy domov.
Svitanie. Svetlo víťazí nad tmou. Ježiš víťazí nad smrťou. Dotýka sa ich duší ohňom, ako keď sa zapaľujú sviečky. Nesú si svetlo, aby lepšie videli cestu, ktorá vedie lesným chodníčkom späť do dediny. K ľuďom.
– aby na ceste svetla uverili, že Pán Ježiš vstal zmŕtvych
– aby spolu s Petrom a Jánom utekali ku prázdnemu hrobu
– aby sa tešili spolu s Máriou Magdalénou
– aby kráčali s Ním ako emauzskí učeníci
– aby Ho spoznali pri lámaní chleba
– aby Ho spolu s apoštolmi uvideli prichádzať cez zatvorené dvere
– aby Mu uverili, i keď Ho svojimi očami nevideli
– aby o Ňom hovorili celému svetu
– aby Ho videli vystupovať do neba
– aby pocítili prítomnosť Ducha Svätého
Cesta svetla končí a oni vychádzajú z lesa. Na ich tvárach žiari úsmev. Sú šťastní. Zdá sa, akoby les pochopil, čo sa odohráva. „Ježiš žije! Ježiš žije!“ ozýva sa zo všetkých strán štebotanie vtáčikov. Nádherná symfónia radosti. Očarujúci koncert vrúcnosti z vďaky, piesne chvál Tomu, ktorý miluje bez hraníc. Cesta svetla končí. Naozaj?
Veď On kráča s nimi a chce, aby boli sviecami pre ľudí, ktoré nikdy nevyhasnú a aby celý ich život bo veľkou Cestou Svetla.
Autor: Anička K.
