Tak a sme tu zas s jesennou šarkaniádou. Čo povedať na začiatok? Snáď začnem pekne po poriadku. Je tu neodvratne jeseň a „jesenné vetry“. A tak sme sa dohodli, že aj tento rok zorganizujeme veselú šarkaniádu. Rozbehla sa prípravou šarkanov na stretkách s Timkovcami, Bibka so svojou skupinkou, Katka a Ivka so svojimi dievčatami, no a ja so svojou tlupou. Ako každá príprava, tak ani táto nebola o nič ľahšia, lebo niektorí sa ešte len učili, ako sa taký šarkan vyrába. Ani ja nie som výnimka, tiež som to nevedel, lebo aj ja mám takého podľa mňa „veterána“ (kúpeného rodičmi). Budem sa snažiť, aby 3. ročník bol aj z mojej strany originálny. Takže šarkany sme spoločnými silami vyrobili, okrášlili a nastal deň D.
Ráno, keď som vstával, najprv som otvoril jedno očko, aby som sa presvedčil, aké je počasie. Dlho som zaostrovať nemusel, lebo slniečko tak krásne hrialo. Takže to bolo 50% úspechu s počasím. Teraz už len vstať z postele a pozrieť sa, ako je to s jesenným vetríkom. Bolo úplné bezvetrie. Pomyslel som si: „Snáď sa to zlepší!“ No nezlepšilo sa, no k tomu sa ešte vrátim neskôr. Takže zišli sme sa o 15:00 hod pred školou a vyrazili sme na miestny kopček. Po úvodnom privítaní a modlitbe nasledovalo samotné zahájenie súťaže. Všetko bolo prichystané, len vietor nič. Deťom to veľmi nevadilo, lebo tie behali hore dole, v snahe dostať svoje výtvory, čo najvyššie. Niektorým sa darilo, iným nie. Ale tak to už chodí. Snaha bola obrovská, a tak sa niektorým predsa len podarili husárske kúsky, aby svoje diela dostali čo najvyššie. Víťazi boli odmenení sladkými cenami, no a my ostatní tiež. Takže spokojnosť bola obojstranná.
No a čo povedať na záver? Snáď len, že ďakujem za účasť a ten vietor, to už nezáleží od nás. Teším sa na stretnutie o rok.
Autor: Roman K.
