Neviem, či bola výnimočná v každom z nás, ale viem, že bola
výnimočná tým, že bola prvá v novom tisícročí a tým, že bola jubilejnou 10. od svojho vzniku.
Opäť nás bolo neúrekom, ako hadov a opäť sme sa cítili dobre. Tento raz sa po dlhom čase podarilo zorganizovať aj väčšiu bandu od nás, a tak nám bolo všetkým v tej našej podarenej skupinke fajn. S veľkými batohmi a s kopou jedla sme sa trepali z domov až na stanicu, kde nás bola vyprevadiť aj teta Timková, Lenka a teta Chachaľáková.
Ináč sme išli: Džulajka, Elen, Palo, Jaroslavus, Monča a ja. V Ružomberku sa k nám pripojili ďalší dvaja statoční do party: Rasťo s Evulou. A tak sme všetci plní očakávania vyrážali tento krát na vlaku z Ružomberka až do Popradu. Viacerí sme si boli povedomí, ale viacerí tiež istí! A potom už bol zrazu pred nami Muráň. A v ňom veľká škola a veľké ihrisko: A v ňom miesto, kde sme si postavili stany. A v tých stanoch sme nakoniec ani nemohli spávať. Už o prvú noc sme sa postarali my – Liskovci. Po niekoľkých výzvach sme predsa len museli ukončiť nočný mejdan, ktorý sa nám zdal síce úžasný, ale väčšine zvyšku sa pri ňom nedalo spať a možno práve preto sme všetci vstávali ráno ako angoráky.
Na druhý deň sme ledva vládali, ale myslím, že ten dážď nás prebudil až moc a nepôsobil vôbec osviežujúco, ale priam únavne. Tak tu sa stalo niečo nezvyčajné. 1.krát sme totiž nemohli spať v Telgárte v stanoch, ale v škole. Viete, stany by sa asi plavili a my sme nejako extra plávať nechceli. Vody už bolo predsa dosť. Škola tam bola veľmi malá, zato byt, ktorí chalani pozháňali, bol pre nás aj priveľký. A možno preto sme sa zdržovali iba v jednej izbe. A pre istotu radšej nevychádzali z domu do záhrady (bol tam totiž jeden väčší brechajúci zajac, ktorý nás chcel zožrať).
Na druhý deň sme vstávali spokojní, oddýchnutí, vyspinkaní a pripravení na stretnutie s našou drahou tetuškou Martuškou. A dočkali sme sa. Vítala nás teta, jej rodinka a tiež naši budúci spolupútnici Eja, Vilko a Paulínka. A tak nás bolo v rodinke zase viac. My – skalní sme sa zabývali a dva dni sme trávili v Hranovnici. Pre nás to boli najkrajšie dni, lebo bývať s tetou pod jednou strechou, to je ako bývať v raji. Bola veľmi zlatá a my sme radi, že nám ju Pán Boh dal do cesty. Máme ju všetci radi.
Po Hranovnici zas prišiel Spišský Štvrtok a tam nás už vítala ako obyčajne ďalšia rodinka. A my ako praví Liskovci sme sa držali pri sebe a prežívali sme spoločné chvíle. Aj program bol akýsi živší a myslím, že sa o to postarali páter Gabriel a jeden „tvorivo posadnutý“ františkán. Všetko bolo ako byť má, aj ten koniec, ktorý sa pomaly blížil.
V Levoči sa nám prihodilo tiež niečo nezvyčajné a bola ním sv. omša venovaná vojakom a tiež nám – pútnikom. A tak sme sa dostali až do tesnej blízkosti ku oltáru a prvý raz sme mohli vychutnať všetci spolu omšu ako jeden. Veď predsa: .Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi… A my sme to cítili. Škoda len, že to bol už koniec. Prišla nedeľa a s ňou aj čas návratu. No nezúfame, lebo vieme, že o rok znova.
Autor : Bibiána K.