Kto si myslí, že táto akcia je v liskovskej Domke niečím novým, nech si prečíta článok z roku 2001. 🙂 Pre tých ostatných je tu tohtoročná verzia.
Povzbudený minuloročným úspechom výstupu a oduševnenými rečami o jeho stradicionalizovaní som s napätím očakával voľný víkend a priaznivú predpoveď počasia. Nakoniec ten deň D prišiel – sobota 3.8.2002. V ten deň sa ešte niektorí z nás zúčastnili na volejbalovom turnaji (rozcvičiť svaly 😉 ) a o 14.30 sme sa už všetci stretli pred naším domom. Zišli sme sa v hojnom počte, menovite: ja, Mária T., Mária M., Julka, Darinka, Lenka, Pavlínka, Miloš, Biba, Paľo, Elenka, Martin a snáď som na nikoho nezabudol…
Po zvítaní sme sa vybrali cestou, necestou k nášmu cieľu, Veľkému Choču (1611m). Po krátkom čase sa pole turistov roztrhalo na jednotlivé skupinky, ktoré si zaryto udržiavali vlastné tempo. 1x sme sa čakali na Garajovej chate, kde sme sa schladili v studničke a hybaj ďalej. Na chate Švárnych bolo veľa ľudí (o.i. komplet rodina 2 turistiek), my sme sa však nezdržiavali, lebo klesajúce slnko nás hnalo ďalej. Odmietli sme aj guláš u rodičov ďalšej turistky, ktorí tiež využívali pekný čas v prírode, ale osviežili sme sa aspoň vodou. Na poľovníckej chate sme do fliaš s vopred pripraveným sirupom doplnili aj vodu (nebudeme predsa trepať vodu už z domu 😉 ) a vstúpili sme do Medvedej doliny. Ňou sme sa dostali až do sedla Vráca, pričom sme cestou požívali hojnosť lesných plodov, konkrétne jahôd. V sedle sme sa rozdelili. Tí, čo už chceli byť čím skôr hore, pokračovali priamym smerom na vrchol, a tí nenásytnejší za krásami prírody neodolali odbočke a dobyli aj vrchol Malého Choča, kde na nich čakal nádherný výhľad. Po 20 min. kochania a krátkej modlitbe, sme sa však pobrali v šľapajách našich predchodcov, lebo slnko už začalo nebezpečne klesať. Posledná skupinka dosiahla vrchol okolo 19.30.
Ledva sme stihli rozložiť veci a postaviť stany, už prišiel jeden z vrcholov nášho výstupu – západ slnka. Slnko zapadalo za hrebeň Malej Fatry, z ktorého sa hrdo vypínal najmä bralnatý Veľký Rozsutec (1610m). Zlatá obloha postupne prechádzala do červenej a zapadajúce slnko onedlho vystriedali večerné zore. To sme už však od hladu takmer nevideli, tak sme šli radšej načrieť do našich zásob jedla. Opäť sa potvrdila zohratosť rodinných príslušníkov 2 rodín, ktorých zásoby sa stali úplnými až po ich spojení :-). Po večeri nadišiel správny čas na debatu na najrôznejšie témy, kde vynikla skvelá a nenapodobiteľná rečníčka Mária M. Po zotmení sme opäť vyšli na úplný vrchol a spomínali na analógie osvetlených dedín a našich predstáv. Sledovali sme aj nočnú oblohu, no keď prišla hmla, pobrali sme sa spať.
Ráno som sa zobudil na zvonenie budíka, urobil som budíček vedľa ležiacemu Paľovi a spoločne sme pobudili celý tábor. Kým sa mi však podarilo všetkých dostať zo spacákov na vrchol, slnko už bolo spolovice nad Roháčmi (budúci rok si asi nastavím budík o 15 min. skôr, no nikomu nepoviem, lebo by mi hovorili, že ešte majú 15 min. 🙂 ). Východ bol opäť nádherný, obloha bola čistá, jasná. Keďže po východe slnka hodinky ukazovali 5:45, takmer všetci ešte zaliezli do spacákov. Paľovi s Maťom už asi bolo spánku dosť a tak sa pustili do varenia čaju. Ja som si vystrel karimatku obďaleč na slnko a začal som sa opaľovať a popritom ešte trošku driemať. Dobre však, že som pri nich ostal, alchemilkový čaj s príchuťou „domácej“ stál naozaj za to.
Okolo 8.00 sme sa rozhodli, že spánku už bolo dosť a tak nasledoval budíček č.2. Paľo bol nekompromisný a pri plnení svojej misie neváhal vstúpiť ani do súkromia stanov, čo nakoniec prinieslo želaný efekt. Nasledovali raňajky, sušenie stanov, opaľovanie na slnku a znovu sa rozprúdila debata. Na cestu späť sme pobrali až okolo 11.00.
Cestou nazad sme išli cez Poľanu, kde je salaš a kde si jeden z nás pomýlil barana s capom, čo prinieslo úsmev na tvárach ostatných. Vďaka rečiam baču o vreteniciach šli dievčatá po lúke ako pri baletnom predstavení. K rýchlemu zostupu Medveďou dolinou zase pomohli reči o medveďoch. A tak sme okolo 14.00 boli na chate Švárnych. Tam ešte niektorí opiekli špekačky (niektoré mali podozrivý strieborný nádych, žalúdky sa však ukázali zdatnými) a poďme domov, lebo dievčatá predsa nemôžu ísť na večernú omšu s mokrými vlasmi… :-). Spomenutím sv. omše v Ružomberku a následným pohybom v kvôli reklame nemenovaných podnikoch 😉 sa moje rozprávanie končí…
Ďakujem všetkým, čo sa tento rok zišli a už teraz sa teším na budúcoročný jubilejný 3.ročník tejto letnej akcie.
Autor : J. Timko ml.