K jednej z najobľúbenejších a najosvedčenejších akcií v našej Domke patrí právom Bodka za školským rokom. A preto, ako by to bolo, keby sme ju tento rok vynechali, alebo čo… Tohtoročná bodka však bola trošičku špeciálna. Prešla totiž niekoľkými fázami, až sa z nej nakoniec stala bodka za prázdninami.
Nech sa stalo čo sa stalo, tradičný guláš však chýbať nesmel. No ten bolo treba najskôr navariť. Úlohu šéfkuchára po nekonečných zháňačkách nakoniec ochotne prijal ujo Chachaľák a veruže sa jej zhostil na výbornú. Akoby aj nie, keď mal okolo seba kopu „najsamsuper“ pomocníčok, ktoré mali na starosti zohnať všetky suroviny, a tak sa celkom náhodne a úúúúúplne nevinne stalo, že sme ráno mali málo masti, málo zemiakov, žiadne zápalky…, no mali sme kotol, vodu a hlavne dobrú náladu. A ešte niečo, mali sme mobil a dolu v dedine zálohu sedmospáčov, ktorí nám v rekordne krátkom čase doručili na miesto činu všetko potrebné a nutné k tomu, aby vzniknutá kríza bola zažehnaná.
A tak sme sa mohli pustiť do súťaženia. Témou tohtoročnej Bodky bol príchod Sv.Otca na Slovensko. Na každom stanovisku sme si prečítali niečo o jeho živote a potom nasledovali súťaže zamerané na nejakú vlastnosť Sv. Otca. Detí bolo ako hadov a jedno šikovnejšie ako druhé. Skákali, behali, zbierali body a nebyť našich škvrkotov v bruchu, asi by sme dokázali súťažiť až do večera. Ale hlad je mrcha, a tak sme jedli a jedli, až kým sme kotol nevymietli do poslednej cibuľky. Mňam.
Nuž a po fajnom obede sme si pekne políhali do trávy v domnení, že si dáme malú siestu… Ilúzia sa rozplynula ako sen a my sme sa opätovne museli vyrovnať so skutočnosťou, že máme dočinenia s hyper-hyper-hyperaktívnymi deťmi a tie veru neobsedia. Neostávalo nám nič iné ako rýchlo zdvihnúť kotvy a poď ho vybehať obed. Veľkej obľube sa tešila nová hra – Indiánska palička, ale statočne sme sa nasmiali aj pri „Ponožkovanej“ z dielne Ivky.
A keď nám už nohy odmietali spraviť čo i len krôčik naviac a nevládali sme už ani okom žmurknúť, usúdili sme, že je najvyšší čas pobrať sa domov. Samozrejme, nie po svojich… A tak sme sa nahádzali do multikáry a rezali sme si to dole do dediny. Naozaj si netrúfam odhadnú, koľko nás v tej káričke bolo, ale ak nie 15, tak na môj veru ani jeden… To však nie je podstatné, hlavne, že sme sa domov dostali živí a zdraví a samozrejme plní úžasných dojmov.
Takže záverom len úprimné „díky“ všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tohoročnej Bodky.
Autor: Neznámy
