Už dlhší čas pred samotným táborom, pri príprave rôznych rekvizít: maľovaných košieľ, lukov, čeleniek,… nás ovládla táborová nálada. Väčšina z nás má rada indiánske príbehy, pri ktorých sa v kútiku každého srdca objaví túžba stať sa im podobnými. Preto sme sa tešili na spoločné chvíle, keď sa i my budeme hrať na Indiánov. Miesto tábora bolo v neďalekom raji lyžiarov – na Malinom Brde.
Ešte sme sa nestihli spamätať zo školských povinností a už sme 1. júla vyrazili k nášmu novému obydliu, chate Skalka. Miesta na bývanie tam bolo tak akurát, bolo nás do päťdesiat červených tvárí, postelí trošku menej.
Šesť dní sa tu totiž rozhodli táboriť tri odvážne kmene Indiánov a tri kmene Indiánok so svojimi náčelníkmi. Ich slávne mená zneli: Mohawkovia, Mohykáni, Siuxovia, Čipevy, Witko peta tašunky, Witko inmušunky. Aj príslušníci každého kmeňa mali svoje indiánske mená, ktoré hrdo používali počas svojho pobytu v Čokan vasapela (Údolie čierneho medveďa) a nimi boli označené i šípy vo veľkom drevenom terči, ktorý slúžil ako pošta. Veľmi sa nám páčila aj táborová hymna, ktorá sa spievala vždy pri stretnutí veľkej rady náčelníkov všetkých spriatelených kmeňov. Mala pravú indiánsku melódiu a jej refrén znel: „Ho, ho, watanay, ho, ho watanay, kiokena, kiokena.“
Deň zvyčajne začínal rannou modlitbou po kmeňoch, po raňajkách nasledoval dopoludňajší program, obed, popoludňajší program a večera. Samozrejme nechýbala ani každodenná sv.omša. Vždy večer nás čakala veľká rada náčelníkov spriatelených kmeňov, kde sa zhodnotil prežitý deň, vyhodnotili sa súťaže a pomocou hraného príbehu sa uviedla téma nasledujúceho dňa (pokušenie, priznanie, odpustenie, bratská láska a vzájomná pomoc). Potom nasledovalo nočné stretko múdrych náčelníkov (čiže organizátorov a animátorov), kde sme osobitne prešli prežitý deň, zhodnotili plnenie neľahkých úloh a zamysleli sa nad nasledujúcim.
Tohtoročný program s názvom Indiánske srdce pripravili naši náčelníci (ujo Jaro, teta Ľudka, Jarko, Erika, Julka, Miloš, brat Ján), ktorý sme my – hlavní predstavitelia kmeňov (Bibka, Darinka, Zuzka, Mária, Katka, Ivka, Marek, Tomáš, Števko) plnili so svojimi členmi kmeňov. Každý deň sme sa zamerali na niektoré indiánske vlastnosti a čnosti – pracovitosť a spoľahlivosť, vytrvalosť a sila, čestnosť a šikovnosť, rozvážnosť a odvaha, trpezlivosť a obetavosť, skromnosť, pravdovravnosť a vernosť. Za úspešné plnenie úloh pri osvojovaní si daných vlastností získavali chlapci medvedie zuby do náhrdelníka a dievčatá ozdobný kožený remienok na indiánske šaty.
Veľmi zaujímavé boli spomienky múdrej indiánky Iyžožanžan tinta (Svetlo prérie), prezlečenej Eriky, ktorá nám zaujímavo rozprávala o živote svojich súkmeňovcov. Dozvedeli sme sa, ako vyzerali ich obrady, lov, práca žien, jedlo…
Krásne horské prostredie spestroval veľký indiánsky stan – típí a vyrezávaný totem so symbolmi, ktoré vyjadrovali myšlienku o spoločenstve, priateľstve, radosti, pracovitosti, prekonávaní prekážok a smerovaní k najvyššej múdrosti.
O náš duchovný život bolo tiež postarané. Nebol to síce najvyšší čarodejník , ale don Janko Čverčko zo Žiliny, ktorý nás povzbudzoval k tomu, aby sme si na svojej ceste pomáhali.
V piatok sme sa vybrali Po stopách starého jeleňa na celodenné putovanie. Tajomné stopy nás po niekoľkonásobnom záhadnom zamotaní sa priviedli až na Tlstú horu (1208), kde sme mali i sv. omšu. V čase oddychu a jedenia posledných zásob tu boli príjemným spestrením prémiové minisúťaže – chytanie lúčnych koníkov a múch.
Ozajstné dobrodružstvo nás ešte len čakalo. Jelenie stopy nás viedli domov, do tábora, cez hory – doly; strmé, zarastené, niekedy členisté nepriateľské územie. Našťastie nikoho nezajali belosi. Úsmevných situácií bolo neúrekom: šmýkačka po tráve ako na tobogáne; vyschnuté hrubšie stromy, ktoré sa lámali aj pri slabšom dotyku; ovce, ktoré sme si zamenili za bizóny; kravy, ktorých bučanie nás vystrašilo predstavou medveďov,… Pri tomto indiánskom pochode sme dostali i neľahkú úlohu – ako praví Indiáni neustále sledovať okolie a všímať si všetky maličkosti, pretože nás čakal bodovaný kvíz, v ktorom sa mala preveriť naša pozornosť.
Ďalšie dni stretnutia spriatelených kmeňov boli vyplnené meraním si síl v indiánskych súbojoch. Súperili sme v turnajoch, hrali sme upravenú colnicu, indiacu, plachtovú prehadzovanú, indiánsku paličku, indiánsky bojový chodník. Venovali sme sa vareniu, korálkovaniu, šifrovaniu, chlapci absolvovali stanoviská, na ktorých sa dozvedeli o orientácii v prírode, stavbe ohňov, viazaní uzlov, poznávali rastliny, zvuky vtákov a zvierat. Chytali sme lasom divého mustanga, zliezali strmú stenu, skutočným lukom a oštepom triafali do terča. Bola to zábava.
Chlapci si navyše overili svoju zdatnosť a silu pri nosení dreva na táborak. Ich nadšenie a vytrvalosť boli obdivuhodné (héééj rup). Samozrejme, že nechýbala ani skúška odvahy, v ktorej všetci zúčastnení mali možnosť dokázať svoju odvahu.
Výbuchy smiechu, výborná nálada vládla i večer v rámci spoločných programov, keď dievčatá šili niečo na chlapcov a potom opačne. Niektorí, – najmä chlapci – si stihli pozrieť i finále ME vo futbale a tanca chtiví sa dočkali zas disky.
V pondelok sme dostali úlohu vypátrať tajomstvo Medvedej hory. Cesta nás priviedla do malebnej dedinky Vlkolínec, kde sme navštívili sídla bledých tvárí. Ako vyzvedači sme museli zistiť v ich vigvamoch dôležité správy. Ako sami viete, pre bledé tváre má žltý kov, ktorý nazývajú zlato, obrovskú cenu. No indiánske kmene našli iný, vzácnejší poklad, ktorým je poklad ukrytý v srdci svojho najlepšieho priateľa.
Priateľský boj indiánskych kmeňov o víťazstvo bol dlhý a namáhavý, a všetky kmene si zaslúžili získané trofeje. U chlapov sa najviac tešili Mohawkovia, u dievčat Witko petatašunky. Na záver sme si vypočuli slová veľkých náčelníkov, ktorí symbolicky vyfajčili fajku mieru a zanechali nám tento odkaz: „Indiánske srdce je také isté ako naše, záleží len na nás, čím si ho naplníme. Pekné vlastnosti a čnosti Indiánov, môže získať každý, kto sa v nich bude dennodenne cvičiť“. Ak k tomu ako kresťania pripojíme úmysel, že všetko budeme robiť z lásky k Pánovi Ježišovi, tak sa dokonca môžeme stať lepšími, šikovnejšími a aj zrelšími v ovládaní seba, než boli Indiáni.
Snáď všetkým nám, „indiánskym bojovníkom“, ostane ešte dlho krásna spomienka na „zlaté časy zo slnečnej divokej prérie“. Ďakujeme za to najmä tomu, ktorého Indiáni volajú Veľký Manitou. Nech nás stále sprevádza.
A teraz už musíme končiť, bledé tváre sú nám na stope.
Veľkí náčelníci ( I. B., K. K)
Autor: Ivka B., Katka K.
