Celý náš vysokohorský príbeh sa odohrával počas 2 horúcich augustových dní (20.-21. augusta 2012). Keďže ja som bola tento rok novým členom už skúsenej posádky, vôbec som netušila, do čoho idem. Možno len troška ;).
Zraz sme mali veľmi netradičný. O 13:00 na lavičke v záhrade u Timkovcov :). Kým sme sa zozbierali, dosprchovali a dojedli uhorky, bolo 14:00 hod. a nám mohla začať naša niekoľkohodinová výprava. Podaktorí neskúsení turisti (ja) mali problém zdolať hneď prvú lúku za našou dedinkou. Vtedy som si uvedomila, na čo som sa dala a ako musím zabojovať , aby som sa dostala až do ciela. Mojimi najsvetlejšími bodmi počas túry boli jednoznačne studničky a 4-sekundové prestávky. Po dlhých 3 hodinách cesty sme sa konečne dostali na Poľanu, kde sme si biologicky založili ohník a zaslúžene si poopekali všetko, čo bolo práve po ruke :). Takto posilnení sme mohli „hravo“ zvládnuť posledný zvyšok stúpajúceho chodníka vedúceho priamo na najvyšší vrchol Chočských vrchov (1611 m.n.m.). Hneď po rýchlom zložení našich vecí nasledovala „Akcia samospúšť“, typická pre tento ročník výstupu liskovských domkárov na Choč. Pre neznalých: „Akcia samospúšť“ znamená to, keď sa váš fotoaparát rozhodne vybiť sekundu pred odfotením. Nesmierne nás to potešilo :)… Nakoniec nás čakala bojová úloha – postaviť stan, ktorej som sa osobne radšej nezúčastnila (z toho dôvodu, že ak by som sa zúčastnila, najskôr by sme všetci spali pod holým nebom :)).
V každom prípade, bol to jeden z mojich najkrajších letných zážitkov, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Nie každý deň máme možnosť vidieť koniec a začiatok dňa z takej úžasnej nadmorskej výšky. Určite to stojí za to vidieť! Verím, že o rok nás bude zas minimálne o jedného viac ;).
Autor: Marianna U.
