Extrémna krížová cesta predstavuje jedinečné spojenie fyzickej námahy a hlbokého duchovného prežívania. Vychádza z tradície Krížovej cesty, ktorá pripomína utrpenie Ježiša Krista, no posúva ju na úplne iný level. Účastníci sa vydávajú na desiatky kilometrov dlhú trasu, často v noci, v tichu a náročnom teréne, aby sa nielen zamysleli nad svojím životom, ale aj prekonali vlastné hranice. Táto výnimočná forma púte si každoročne získava čoraz viac ľudí, ktorí hľadajú hlbší zmysel, vnútorný pokoj a silný osobný zážitok. Trasa začínala v Ružomberku a pokračovala po okolitých dedinách. Tento rok sa na nej zúčastnilo 12 liskovských domkárov a pár z nich sa podelilo o ich osobnú skúsenosť.
Začiatok: rešpekt a odhodlanie. Stred: stále dostatočne odhodlaný. Koniec: už len ideš… lebo zastaviť by bolelo ešte viac. S ľuďmi okolo to išlo oveľa ľahšie – keď už nevládali nohy, ťahala ma aspoň skupina. Boli momenty, keď som si hovorila, že toto fakt nebol dobrý nápad… ale zároveň presne tie momenty boli najdôležitejšie. A pointa? Nejde o to, či to dáš celé. Už len to, že si si povedal „idem‘‘, je výkon. Takže všetci, čo ste vyštartovali – gratulujem, prežili sme… a možno si to o rok zopakujeme (aj keď teraz by som povedala, že určite nie) E.K.C. = extrémne krvopotný challenge Hlava Domky
40km – 4 krát kríza, 0 krát stopka. Ako hovorila Matka Tereza: „Dôležité nie je, koľko toho urobíme, ale koľko lásky do toho vložíme.‘‘ Presne tieto slová mi išli hlavou, keď som kráčala, ale vedela som, že svet ešte nie je pripravený, aby ma porazil. Nepredbehnuteľná Šooška
Extrémna krížová cesta bola pre mňa veľkým zážitkom. Hoci bola fyzicky náročná a miestami naozaj ťažká, práve táto námaha jej dodala ešte väčší význam. Ticho, noc a dlhá cesta mi umožnili viac sa zamyslieť nad sebou, svojím životom a vierou. Nebolo to iba o prekonávaní kilometrov, ale najmä o posúvaní vlastných limitov. Som veľmi rád, že sme ju všetci aj napriek únave zvládli. Ďakujem organizátorom, vďaka ktorým sa EKC mohla uskutočniť. Bol to pre mňa veľký zážitok, na ktorý len tak rýchlo nezabudnem
Topánkový hazardér
EKC som sa zúčastnil 2x. Po minuloročnej som si povedal: skúsil som – stačilo. Hlava nechcela, ale srdce to tam nejak furt ťahalo. Prečo? To pochopíš až po… aj z toho dôvodu, že sa k nám z farnosti pridali mladé, nové, odvážne tváre. Som neskutočne rád, že naši mladí majú záujem aj o takéto aktivity. SOM NA VÁS HRDÝ!!! Zástupca starejších
Extrémna krížová cesta je naozaj pomenovaná doslovne. Počas chôdze som si uvedomovala všetky 3 slová. Boli úseky, kde som chcela skončiť, ale pri predstave toho, ako Ježiš niesol kríž, som sa naozaj nemohla vzdať. Každý kráčame svojou cestou a nesieme kríž. Niektoré boje vedieme sami a niektoré spoločne. Tento 40 kilometrový boj som našťastie nemusela zvládať sama a mala som pri sebe partiu, ktorá potiahla, keď to bolo naozaj ťažké. Počas trasy sa dá stíšiť, modliť a premýšľať. Takže ak by si chcel niečo podobné zažiť s pľuzgiermi zadarmo, neváhaj a budúci rok choď do toho! Mne to za to stálo.
Zdravotník zájazdu
Tento rok to bola pre mňa premiéra. Bol som na nej teda prvýkrát, ale určite nie posledný. Podľa mňa je EKC skvelá možnosť, ako prepojiť to duchovné prežívanie pôstu s nejakou tou výzvou. Modliť sa krížovú cestu v prírode, s boľavými nohami a so skupinou kamarátov je predsa len iný zážitok, ako sa pomodliť krížovú v kostole. Každopádne, som vďačný za túto možnosť a teším sa na tú budúcoročnú. (A určite ju odporúčam ostatným.) Jeden z Lesákov
Krížovú cestu som začal odhodlane. Pri štvrtom zastavení som si ale uvedomil, že som si nezobral najlepšiu obuv, pri ôsmom zastavení som si uvedomil, že to, že vybehnem schody bez zadýchania, ešte neznamená, že som pripravený prejsť bez problémov 40 kilometrov. Cestou hore našou kalváriou ku dvanástemu zastaveniu (kaplnka) som sa pýtal sám seba: Quo vadis?! Veď už si bol doma! No nakoniec som to ale celé prešiel. Bola to náročná cesta, no zároveň pekný zážitok. Je silné pochopiť, akú cestu kvôli nám prešiel Ježiš – aké ťažké je rozhýbať sa po každom zastavení a uvedomiť si ako naše hriechy pridávali silu každej rane, ktorú za nás Kristus dostal. Kto nebol, tomu odporúčam, kto už bol, tak pssst!
Ten čo si myslel, že to bude prechádzka
Na konci si človek uvedomí, že žiadna cesta v živote nie je úplne jednoduchá. Každá z nich prináša prekážky, pády aj chvíle pochybností. No práve v tých najťažších momentoch sa ukazuje, čo nás drží nad vodou. Kríž, ktorý si nesieme, môže byť akokoľvek ťažký, ale bez lásky sa stáva neznesiteľným. Láska mu dáva zmysel, silu aj nádej, že má význam kráčať ďalej. Pretože pravá láska je to, čo premieňa utrpenie na cestu, ktorá nás formuje a posúva bližšie k tomu, kým naozaj máme byť.
Autor: Michaela Chovanová
