Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR v oblasti práce s mládežou, ktoré administruje NIVAM – Národný inštitút vzdelávania a mládeže.
13. deň druhého letného mesiaca
Možno mi nikto nebude veriť. Je mi jasné, že sa vždy nájdu nejaké suchozemské krysy, ktoré budú tvrdiť, že cigánim, ale to, čo hovorím je len čistá pravda. Nuž, začnem…
Nikdy by som nebol pomyslel na to, že by som mohol stroskotať. Ja, kapitán všetkých šiestich (či siedmich) morí, obávaný morský vlk, kapitán Thaddeus Crow, zvaný Čierny. Avšak ani ja som sa nevyhol búrke času. Vek ma zožiera ako červotoč tú najlepšiu fregatu. A tak som teda stroskotal. Bola hrozná búrka, a moja skvelá loď, Nebeská Vlna, to nevydržala. Našťastie to nebolo na nejakom opustenom ostrove, ale celkom blízko jedného väčšieho prístavu. Tak som sa dostal do Port Royal. Bol to jeden z tých veľkých, kráľovských prístavov. Už som pomaly začal dostávať suchozemskú chorobu (veď viete, ako to je vyjsť po 10 rokoch prvý raz na suchú zem), preto som chcel nájsť nejakú loď, na ktorej by som sa opäť mohol vydať na šíre more. Dobrých lodí tam bolo pomerne dosť, jedna z nich ma však zaujala viac. Luxora Umbralis. Obrovský koráb, šesť sťažňov, dvaaštyridsať diel. Toto bola jediná loď, ktorá sa mohla rovnať mojej Nebeskej Vlne. Zistil som, že táto loď má vyraziť na prieskumnú plavbu až za Šedé more. Vraj chcú objaviť nejakú novú zem, kde by sa mohli usadiť. Dohodol som sa teda s kapitánom a stal som sa členom posádky (ten nafúkaný tuleň s kapitánskou hodnosťou nedbal na moje predchádzajúce námornícke skúsenosti, a spravil ma len plavčíkom, ale čo sa dá robiť…).
Vtedy som zistil, že Luxora Umbralis nevyrazí na túto plavbu sama. Malo s ňou vyplávať ešte päť čisto nových lodí, s neskúsenými novými posádkami – Enigma, Fluvisor, Procela, Ignara a Susuris. Bolo mi jasné, že s takouto neostrieľanou posádkou by ani jedna z nich nedokázala ani opustiť prístav. Preto som sa podujal ich trocha priučiť nejakým tým základom námorníctva. Keď som ich po prvý raz uzrel, skoro mi moja drevená noha dorástla. Myslel som si, že by azda bolo jednoduchšie nájsť Poseidónov trojzubec, ako týchto suchozemcov naučiť životu na mori. Ale mýlil som sa. Učili sa rýchlo, dokonca niektorí boli zručnejší ako moja stará posádka. Zvládli navigáciu, naloďovanie, viazanie uzlov, námornícku signalizáciu aj orientáciu počas búrky, a ani sa pritom nezapotili (teda ja som niečo cítil, ale v prístave jeden nemôže vedieť, či to nie je nejaká zabudnutá treska…). Mohli sme teda vyplávať. Už po niekoľkých hodinách plavby Šedým morom sme narazili na ostrov, ktorý nebol na nijakej mape. Mysleli sme si, že sme našli cieľ svojej cesty – úrodný ostrov, na ktorý ešte ľudská noha nevstúpila. Avšak keď nám v ústrety vyšli obyvatelia tohto ostrova, hneď som vedel, že niečo nebude v poriadku. Boli vychudnutí ako kŕdeľ hladných kormoránov, a ich nedôverčivý pohľad tiež neveštil nič dobré. Ja by som sa najradšej hneď pratal, ale kapitán mal asi iný zámer. Zistil, že ostrov je už dlho obývaný, ale v posledných rokov sa jeho obyvatelia trápia – vyčerpali všetky zdroje ostrova, a tak nemajú čo jesť. Kapitán sa teda rozhodol, že im pomôžeme. Naučili sme ich teda stavať lode – rybárske, obchodné, ale aj vojenské – veď pirátov je plné more. Potom však prišiel čas ostrov opustiť a splniť naše poslanie. A tak z obývaného „neznámeho“ ostrova v ten večer vyplávala naša flotila obohatená o niekoľko nových lodí.
Myslel som si, že to hádam bude na dnes všetko, ale hrom do toho, zase som sa mýlil. V noci, keď už aj žraloky išli spať, zobudil ma ruch na palube. Vyšiel som teda na provu, a videl som, že sa niečo deje. Nerozumel som tomu. Len dodatočne mi kapitán vysvetlil, že posádky odhaľovali skryté časti mapy tajného ostrova. A vraj sa to dá robiť len za splnu mesiaca, keď od západu veje teplý vietor, a morský prúd sa stočí na juh. A takáto noc, je len raz za desať rokov. A to dnes. Nuž, a to je dôvod, prečo teraz nespím, a miesto toho píšem toto… Určite budem zajtra mrzutý, ako obyčajný starý vorvaň. Ale kto by bol spokojný s nedostatkom odpočinku? Naozaj neviem, prečo ma museli tie obojživelné potvory zobudiť…
14. deň druhého letného mesiaca
Keď som sa pridával k tejto posádke, nemohol som vedieť, že to nebude také jednoduché. Áno, život na mori nikdy nebol pre slabé žalúdky, teda povahy, ale kapitán asi neberie ohľad na moje šediny. Včera som celý deň drel – najprv cvičil posádky, potom staval lode… A dnes? Dnes to bolo ešte horšie. Ani tí najskúsenejší morskí vlci sa neodvážia spraviť to, čo my dnes. Určite ste počuli, o hore v strede Šedého mora. O neprekonateľnej mase vĺn, ktorá sa len vzdúva do výšky. Dno je tam skalnaté, a tie skaly také ostré, že sám Poseidón nazval toto miesto Osnica. A za touto nezdolateľnou stenou sa vzpína nebotyčný stred mora – Veľký Rozsutec. Takmer kolmé vysokánske vlny, zradné prúdy a úžiny… Nie nadarmo sa táto oblasť nazýva Malas Fatras – v zabudnutom jazyku bájnej Atlantídy to znamená Horstvo Smrti. Aspoň myslím…
No a my sme cez to preplávali. Keby som nebol mokrý od špliechajúcich vĺn, tak určite aspoň od svojho potu. Nikdy sa tam nevrátim. Ale nech ma sám oceán zhltne za to, že som včera pochyboval o posádkach tejto flotily. Nikdy som nevidel nebojácnejších suchozemcov. Vlastne ich už ani nemôžem nazývať suchozemcami, veď ktorý suchozemec by toto dokázal? Avšak jednu vec na dnešku musím vyzdvihnúť – jedlo, ktorým sme túto strastiplnú cestu zakončili.
15. deň druhého letného mesiaca
Dnes ráno pršalo. Museli sme zakotviť pri najbližšej pevnine. Nemohli sme spraviť nič iné. Napokon, tento ostrov sa mi celkom pozdával. Bolo tu aspoň dosť dreva, keď už ničoho iného. Kapitán tu však zostať nechcel. No museli sme tu minimálne prečkať búrku. Ja som si chcel oddýchnuť, no ostatní mladí námorníci mali zjavne iné plány. Chlapci začali z dreva, ktorého tu bolo vyše práva, vyrábať záchranné člny. A dievčatá? Tie zas nejakým činom zostrojili vonné sviečky. Chápem ich. Veď je ešte len tretí deň našej plavby, a nám od pachu v chlapčenských kajutách dochnú čajky, ktoré náhodou preletia ponad loď… Treba trošku prebiť túto „vôňu mora“.
Vyjasnilo sa až na obed. A tak sme opäť vyrazili. Tentoraz naša cesta viedla cez Balvanovú úžinu. Veľmi som sa bál. Podľa starých bájí sa totiž kamene, ktoré ležia na dne či na hladine tejto zradnej úžiny, vedia hýbať zarovno s loďami. Hrozilo nám, že sa potopíme. Bolo treba využívať vrodenú taktiku a intuíciu. To nikdy neboli moje silné stránky… Avšak naše posádky opäť ukázali, že nie sú na mori len tak, pre srandu. Nikdy som nevidel také obdivuhodné manévre s kormidlom, plachtami, či sťažňom. A možno aj preto sme vyviazli bez jediného škrabanca…
16. deň druhého letného mesiaca
Dnešok bol naozaj výnimočný. Po prvé: posádky sa nám pohádali. Neviem, či dostali nejakú špeciálnu morskú chorobu, alebo čo… Všetkých päť posádok išlo proti sebe. Postavili sa do ringu, zobrali delovú guľu, a začali útočiť. Po nohách. To bolo zákerné, pretože námorník nohy potrebuje. Je preň veľmi dôležitá stabilita a rovnováha… A tak spolu pol dňa zápasili. Ale ako sa hovorí: Rum na stôl a starosti cez palubu! Vlastne… Myslel som toto: Všetko zlé je na niečo dobré. Keďže všetci zápasili, nemal kto strážiť kurz a smer plavby. A tak sme sa chtiac-nechtiac nechali unášať prúdom. A ten nás zaniesol k ostrovu. Nádhernému, úrodnému, čistému a hlavne neobývanému ostrovu. HURÁ! Dosiahli sme cieľ našej plavby. Teraz však bolo treba tento ostrov osídliť. Bolo treba začať stavať, obrábať pôdu a loviť zver aby mohli naše rodiny na tomto ostrove prežiť. Trochu nám to znepríjemnilo pár besných oviec – jediných nebezpečných obyvateľov tohto ostrova.
Večer, po dlhej a náročnej práci, som myslel už len na posteľ. A čo myslíte, pospal som si? Samozrejme, že nie. A keby bol dôvod niečo prirodzené… My sme však išli oslobodzovať prekliaty maják! Počul som o ňom už predtým a naozaj sa mi tam nechcelo ísť. Keď som sa však dozvedel, že ho stráži časť posádky Davyho Jonesa, nebolo sily na zemi ani na mori, ktorá by ma prinútila ísť s ostatnými. S Davym Jonesom som sa stretol osobne, a už nikdy nechcem aby sa to zopakovalo. A tak som zostal vo svojej kajute, zatiaľ čo odvážnejší námorníci išli oslobodiť tento maják. Neveril som, že sa vrátia. No vrátili sa. Živí a zdraví. Asi som ich naozaj podcenil…
17. deň druhého letného mesiaca
Posledný deň našej spoločnej plavby nebol o nič pokojnejší ako ostatné. Piráti – tá hnusná banda podpalubných potkanov. Museli sme ich však najprv odhaliť, pretože sa veľmi radi vydávajú za slušných námorníkov. O tom, že mojim spoločníkom nechýba fyzická sila a aj v hlave niečo predsa len majú som sa už presvedčil. Teraz to len potvrdili. Pochytali sme všetkých týchto morských tulákov a odhalili sme aj ich kapitána. A tak sme splnili náš cieľ – osídlili sme nový, krásny ostrov a spravili sme ho bezpečným.
A ja, starý námorník, kedysi veľký kapitán som musel uznať, že more je naozaj v dobrých rukách. Myslím, že hlavne posádka Susurisu ukázala ako má správna posádka vyzerať a aká má byť – súdržná, nebojácna a plná odhodlania. Nebojím sa preto povedať, že môžem spokojne odísť na odpočinok.
Ďakujem Pánovi za to, že som mohol slobodne plávať morom života.
z denníka Thaddeusa Crowa Čierneho
