Už minulý rok na tábore nám salezián Pavol Dzivý dal návrh, či by sme nechceli partia chalanov ísť splavovať Malý Dunaj. Nápad dobrý, už len ho zrealizovať :). Nakoniec nás z desiatich chalanov zostalo päť splavovania schopných, ktorí išli do toho za každých podmienok.
Všetko sa to začalo jedno piatkové ráno o pol siedmej na stanici v Ružomberku, kde nás odprevadila moja maminka a s krížikom na čelo nám popriala šťastnú cestu. Cestovali sme do Bratislavy ja, Peťo, Majo, Matúš a Ľubino. Už vo vlaku bolo cítiť skvelú atmosféru, všetci sme boli plní očakávaní, ako to dopadne, keďže nikto z nás ešte nič podobné nesplavoval. Rozprávali sme sa o všeličom, jednoducho bola sranda.
Keď sme prišli do Bratislavy našou ďalšou úlohou bolo dostať sa na „Miletičku“ do strediska Domky, kde nás čakal salezián, vodca našej výpravy a duchovný otec v jednom Paľo Dzivý. Ten nás pekne privítal, zavolal mikrobus a mohli sme vyraziť. Najprv sme sa ešte zastavili v Ivanke pri Dunaji, kde sme zobrali naše kajaky, pádla a plastové sudy, do ktorých sme si dali veci.
Odtiaľ sme išli do Novej Dedinky, kde bolo miesto nášho začiatku. Po zbalení sa do kajakov a podaní základných pokynov nám nič nebránilo k tomu, aby sme mohli začať splavovať. Rozdelili sme sa do troch kajakov, a to nasledovne – ja som bol s Peťom, Majo s Paľom a Matúš s Ľubinom. Kým sme našli správnu techniku nám chvíľu potrvalo… Prestali sme naberať vodnú lišaj, naučili sme sa správne ovládať pádlo, začalo to byť poriadne dobrodružstvo.
Ja s Peťom sme sa držali viac vzadu, ja ako správny zadák som držal správny smer a Peťulovi ako môjmu háčikovi som zavelil máááákni, tak že až voda vrela pod nami :). Tak nám to začalo klapať ako švajčiarske hodinky tiky-taka. Dostali sme sa na špicu a až vtedy sme si začali užívať krásu prírody, vetrík pofukoval, slniečko príjemne svietilo, lístie šumelo, vtáčiky čvirikali, kde tu sme zazreli bobra – jednoducho romantika v prírode, aká má byť. Po dlhšom splavovaní sme sa chtiac-nechtiac ocitli vo vode, veď správny vodák predsa musí zažiť všetko :). To bolo radosti, keď sme sa mohli nečakane kúpať v Dunaji. Našťastie nás ostatní chalani dobehli a pomohli nám vyliať vodu z kajaku (vám poviem vylievať kubík vody z kajaku žiadna sláva 🙁 A mohli sme ďalej pokračovať v splavovaní, kde sme natrafili na skvelé hrozno, ktorého sme sa nasýtili do večera. Avšak predtým nemôžem zabudnúť na ruženec, v ktorom sme si dali vlastné úmysly.
Pomaly sa ochladilo a my sme museli hľadať dobré miesto na prenocovanie. Keď sme ho našli, postavili sme stany, vybalili sme sa a hneď začalo pršať. Svätú omšu sme mali pod stanom. To asi z nás málokto predtým zažil, ale prečo nie, keď dobrodružstvo tak poriadne. Po svätej omši sme chceli naplniť naše prázdne žalúdky ale ako, keď všetko drevo bolo mokré? Tak teda Matúš, Ľuboš a Paľo sa vybrali na kajaku v noci s baterkou hľadať nejaké suchšie drevo. Okrem dreva sa Matúšovi podarilo skoro uloviť kapra, ktorý sa mu v poslednej chvíli vyšmykol – škoda, mohli sme mať na večer rybu. Snažili sme sa založiť oheň ale márne, drevo bolo mokré a nie a nie ho zapáliť. Už, keď sme boli v koncoch Paľo nám ukázal ako na to a mohli sme večerať .Po večeri sme obdivovali spln mesiaca, nádherné hviezdy, vzlietajúce lietadlá z Bratislavy a do toho počúvali hudbu z neďalekej zábavy. Potom sme šli spinkať.
V sobotu ráno sme mali svätú omšu, naraňajkovali sme sa (musím vyzdvihnúť Peťovu premočenú veku, moju salámu Poličan a staré dobré VIFONKY), zbalili sa a pokračovali v splavovaní. Druhý deň nám to šlo perfektne, voda bola dravejšia, konárov, vodných vírov a srandy pribúdalo. Po ceste sme našli lano z ktorého sme si aj z chuti zaskákali do vody.
Ďalšia zastávka bola v campingu Jeseter, kde sme si oddýchli, posilnili sa a pokračovali v plavbe. Po zhruba desiatich km sme mali obed (konzervy, paštiky, guláše, vifonky, poličan, plus čo príroda dala :). Od obeda sme boli rýchlejší a rýchlejší. Plavili sme sa do večera, kde tu sme stretli začiatočných vodákov a ukázali im, ako sa má poriadne makať. Po čase aj nám došli sily, tak sme sa pekne utáborili na útulnom mieste, zahrali hru Bang ( z ktorej mám stále zmätok) a spoznali sa s ujom, ktorý vymyslel trojdimenzionálnu hru s názvom Kvído, ktorá je stále v patentovom konaní, tak to už bolo moc :).
Tretí deň sme sa doplavili do blízkej dedinky pár km, kde sme si ešte zaplávalili, boli sme pozrieť, ako to vyzerá s futbalom na maďarských hraniciach, no niekedy som si myslel, že nie som na Slovensku 🙁 a išli sme mikrobusom na stanicu do Bratislavy. Tam sme sa rozlúčili s Paľom a pobrali sme sa domov.
Cesta vlakom bola veľmi rušná, ako chlapci z dediny sme pekne dopapali všetky naše paštiky, chlebíky a hlavne môjho Poličana :). Chlapci ma vo vlaku chceli veľakrát usmerniť, ale ja som im vravel, aby neboli úzkoprsí a nakoniec sme išli aj tak všetci VON 🙂 – veď my vieme :).
Chlapci – tí, ktorí ste neboli a mohli ste ísť, môžete fakt ľutovať!!! Na túto výpravu budem mať ešte dlho prekrásne spomienky…..
PS: Na rok sme sa rozhodli, že zoberieme aj dievčatá, takže dievky sekajte dobrotu, a ešte sa uvidí… Určite to bude stáť za to… 😛
Autor: Matúš D.
