„Vtedy mi nešlo, dneska mi nejde…“, tak táto pesnička sa ozývala celou horou, keď sa v snahe neporušiť tradíciu vybralo na Choč pár mladých pod vedením Jarka Timka ml.
Stretli sme sa vo štvrtok 13.7. o 13:00 hod. pred novou školou a v dobrej nálade sme sa pustili vpred. Na chate sa k nám pridali Janka s Veronikou. Chvíľu sme sa pri nich zdržali, zahrali skrývačku a opiekli špekačky. Bolo niečo okolo 16:30 hod. a my sme sa rozhodli, že sa pustíme ďalej, aby sme stihli západ slnka. Ujo Jaro nás zaviedol na poľovnícky chodník, z neho sme postupovali Spuštiakom stále v dobrej nálade a vysmiati, i keď trošku v strachu, aby sme nestretli medveďa. Dostali sme sa na cestu obklopenú lesnými jahodami. Tí prví, ktorí si nič nevšímali, mohli len ľutovať, pretože jahody boli naozaj skvelé. Kto sa chce presvedčiť, nech sa ide pozrieť, nejaké sme tam ešte nechali.
Ďalej naša cesta viedla cez Poľanu, popri „hoteli Choč“ a cez vysokú trávu. Dávali sme si však veľký pozor na hady, lebo slnko pieklo poriadne. Prešli sme to a čakala nás iba kosodrevina. Ale to bol asi najťažší úsek, lebo sme sa všade zachytávali ruksakmi a karimatkami. Obdivovali sme krásu hôr a tešili sa na vrchol.
„Konečne!“, vykríkli sme, keď sme stáli navrchu, ale museli sme ešte pohľadať lúčku, kde by sme mohli rozložiť. Museli sme si nájsť také miesto, kde by sa stany a my spolu s nimi nezošmykli. Keď sme okolo 20:30 hod. všetko dokončili, išli sme pozorovať západ slnka. Potom sme sedeli von a pozerali na blýskajúce sa mraky a dúfali sme, že k nám búrka nepríde. Zaliezli sme do stanov a rečnili, kým Jarko nezakričal, že mesiac už vyšiel. Všetci sme naklusali von, pozerali, aký je krásny a popri tom obdivovali rozsvietené okolité mestá a dediny. Musím vám povedať, že sme sa nemohli vynadívať. No ale keď sme všetko poobdivovali, pobrali sme sa naspäť do stanov, lebo sa začalo schladzovať.
Ráno sa náš stan zobudil už o 3:00 hod., že nastrašíme ostatných, ale naopak, všetkých sme pobudili. Potom sme už len tak podriemkávali a pred 5:00 sme vyšli na vrchol. Všetci zababušení v spacákoch sme pozerali východ slnka. Ten bol skutočne krásny. Potom sme sa všetci vrhli ešte na chvíľu do stanov, aby sme si pospali, ale pred 9:00 sme museli vstať. Zobudili sme sa, pobalili a nakoniec sme museli čakať na chalanov. A že všetko dlho trvá dievčatám.
No a konečne sme vyrazili. Cesta išla omnoho lepšie, veď komu by sa nechcelo ísť dolu kopcom? Zbehli sme ako srny, no, vlastne tí, čo išli vpredu. My väčší jedáci sme boli na jahodách, tak nám cesta trvala ešte o niečo dlhšie. Keď sme dorazili na chatu, Mária uvarila skvelú polievku a zase sme sa hrali skrývačku. Teraz všetci, až kým sa všetko nepobalilo.
Tento výlet nám vyšiel perfektne, počasie sa nepokazilo, ani sa nikomu nič nestalo. O rok si to znovu zopakujeme a tak tí, čo majú viacej rokov sa k nám môžu pridať.
Autor: Zuzka A.
