Bolo to v jeden pekný jarný večer, ktorý už sám o sebe dýchal tajomstvom. Na oblohe sa už začali zažínať prvé hviezdy a pod liskovskou jaskyňou sa už začali trúsiť prví ľudia. A neúrekom prichádzalo ich čoraz viac a viac. Na prvý pohľad by sa zdalo, že sú to väčšinou starší ľudia, ale prizrime sa lepšie: Neďaleko sa už pomaly vytvára možno trocha hlučnejšia a živšia (ako ináč!) skupinka mladých, ktorá stále rastie. No prichádzajú aj mladé rodinky s deťmi, ktorých smiech sa ozýva už z diaľky. Niektoré sú ešte zakliesnené do maminých rúk, no niektoré – tie neposednejšie, šantia a pobehujú sem a tam.
Ľudia sa trúsia a trúsia, viac prevládajú dospelí. Lenže, čo tu robia teraz, o takomto čase, keď iní možno pozerajú televízor, jedia, zabávajú sa, alebo poniektorí aj spia? Kam idú a prečo? Tak by sa mohol opýtať človek, ktorý nevie, aké tajomstvo sa skrýva za neďalekými stromami, ku ktorým sa kľukatí pekne upravený lesný chodníček. Tak by sa moho opýtať aj človek, ktorý nepozná tajomstvo, ktoré sa teraz skrýva v srdciach týchto ľudí. Tajomstvo Veľkej Noci.
Ľudia tíchnu a zapaľujú sviečky. Prichádza pán farár Stanko Culka a miništranti, k nim sa pripojí mládežnícky spevoko a dav ľudí sa pohne a vykročí za nimi. Spolu kráčame na krížovú cestu, pretože chceme pochopiť Toho, ktorý po nej kráčal kôli nám, po ceste, ktorá bola omnoho, omnoho ťažšia a veľmi bolestná. Prichádzame k prvému zastaveniu len nedávno obnovenej krížovej cesty. Na strome visí biela tabuľka s číslom a sviečka. Kľakáme si, pán farár prečíta zastavenie a k nemu niekoľko myšlienok do megafónu, aby to počuli všetci, pretože rad ľudí je veľmi dlhý. Vstávame, spievame a kráčame ďalej po čerstvo upravenom chodníku. Lesom sa ozýva spev mladých, potom spev spoločný, ktorý ešte niekde dolieha v ozvenách ľudí na konci obrovského hada, ktorý sa kľukatí ďaleko pod nami. Pohľad na ten rozsvietený zástup je úžasný a neopísateľný. Svetielka, ktoré si nesieme v dlaniach až hore ku krížu sú také nepatrné, a predsa tak veľa znamenajú…..
Na ľudskej púti životom tiež každý potrebuje svetlo a každý má to svoje. Keď sú si ľudia blízki a kráčajú spolu, môžu i tie nepatrné iskierky spolu vytvoriť ohromujúcu žiaru. A Ježiš prišiel, zomrel a vstal z mŕtvych práve preto, aby sme mali svetlo. On je svetlom sveta.
Pred nami je už len zopár zastavení. Ľudia kráčajú, spievajú, občas si čosi pošepky povedia (tí neskôr narodení aj „trocha“ hlasnejšie). Niektoré deti vyvíjajú zase „trochu“ nadmernú pohybovú aktivitu. Niektorí kráčajú zamyslení a vôbec im nevadí, že im kvapká vosk na topánky, iní ten vosk nevedomky kvapkajú na tých druhých……
Záverečné zastavenie. Prichádzame k nášmu cieľu – ku krížu. Počúvame modlidbu a ďakovné slová nášho pána farára. Uprieme zrak na kríž a spievame. Naše srdcia sú plné vďačnosti. Za život, za večnosť, za vieru, za hviezdy, za tých druhých. Je krásne, že sme tu všetci spolu. Vďaka Pane.
Rozchádzame sa. Pohľad na zaspávajúce liskovské domčeky je strašne milý. Ľudia si idú hľadať každý ten svoj a cestou už voľne debatujú a odnášajú si dojmy. Skúsme sa započúvať:
“ Bolo to krásne!“
„Počkajte ma….!“
„Mám celý kabát od vosku, budem si to musieť vyžehliť…“
„Už som hladný ako vlk!“
„Takéto čosi tu už dávno nebolo….“
No niektorí iba pomaly a mlčky ako ryby schádzajú dole, akoby nad čímsi rozmýšľali…..
…….a zajtra ráno už Ježiš vstane zmŕtvych!
Autor: Anička K.