Kde bolo, tam bolo, za horami, za dolami, v krajine, kde je všetko hore nohami, v krajine, kde veru med netečie riekami, tam niekde pod Tatrami a fabrickými komínmi leží „dedinka v údolí“, už ma z nej hlava aj srdce bolí, dedinka so všetkými naj…, naj… Lisková. Je to asi 15 km pred koncom sveta a potom doprava.
Na tomto divokom „východe“ bývajú indiáni „z kmeňa“ saleziánov, a tí sa rozhodli, že sa posnažia prerobiť tento koniec sveta na jeho začiatok. Hlavným dôvodom bola blížiaca sa slávnosť „pomazania hláv“, ktorá sa familiárne volá birmovka. Aj vzhľadom ku tejto príležitosti sa začali veľké prípravy. A začali sa pekne „od podlahy“, vlastne od živého plota. Po bojovej porade, na ktorej sa stretli samí papaláši z ústredia kmeňa, sa pustila trojica z nich s maximálnym nasadením do práce.
Túto „ruskú trojku“ tvorili: člen náčelníckej rady Miro, krycím menom „Džipson“, člen náčelníckej rady Miloš, krycím menom „Iskrička“ a spoluvinník Janko, náš „Pavarotti“. Títo traja ohniví skočili za „Zlatkom – ohnivým kostolníkom“, ktorý po porade s „Letnou búrkou“ – jeho ženou im vydal do rúk strašne nebezpečné bojové nástroje – nožnice. Keďže oni boli traja, kostolník im dal pre istotu o jeden pár… (teraz hádajte čo!), no predsa menej. Dvaja sa budú biť a tretí bude rozhodovať. Ale naši indiáni, ako správni saleziáni, sa držia hesla: „Všetci za jedného a jeden za všetkých“. Takže buď budeme všetci bojovať, alebo rozhodovať. Za nás však rozhodol náš náčelník a predseda v jednej osobe brat Ján, ktorý ich získal od bývalého strihača plota, vojenského vyslúžilca uja Dvorského. A tak, takto dokonale vyzbrojení, sme sa dali na boj.
Bojovali sme v plnom nasadení tri dni a tri noci sme prespali. Na pomoc nám prišiel aj ďalší člen kmeňa – brat Marek, krycím menom „Maro – strnisko zarastené“. Tento „člen“ potreboval ostrihať naliehavejšie ako plot. Bojovali sme všetci statočne, všetky tri páry nožníc sme dokonale zatupili. Na rukách nám okrem príznakov kinetézy (kto nevie, čo to je, nech si nájde v slovníku cudzích slov) začali objavovať aj príznaky tzv. mozoľov, to sú také „pupčoky“, ktoré získate napr. prácou pri lopate a objavia sa na brade, keď si ju dlho podopierate – myslím tou lopatou, alebo ešte skôr sa objavia na jazyku, keď ním dlho meliete. Brat Ján nám, aby sme nezaspali od únavy, rozprával rozprávky starej náčelníčky, v ktorých sa často spomínal náčelník zo susedného kmeňa silákov Jožo s krycím menom „Slotka“ – slnko zlaté, hviezda jasná, bohatier liskovský, ktorý, ako je o ňom známe, napichne na vidly… …a to by ste chceli vedieť čo! no predsa celú kolibu sena a tak sa zdalo, že v Liskovej sú vycvičené koliby, ktoré samé odkráčajú do „humna“. Ale ja tu nemám písať o liskovských bohatieroch.
Kde som to prestal? A-há, teraz si spomínam, bol by som zabudol na pani kuchárky a tetu Martušku zo susedného vigvamu, ktoré sa o nás, a nebojím to povedať to nahlas, príkladne postarali. Dúfam, že ma pre to nezavrú! (Nič nie je nemožné – Slovensko!) Pomarančíček, čajíček, pivečko, … ďalej len bodkujem, lebo tieto riadky budú možno čítať aj tí neskôr narodení indiáni a možno aj indiánky.
U indiánov je taký zvyk, že po víťaznom boji vyfajčia „dýmku mieru“. Tu nastal problém. Z našich bojovníkov nik nefajčí a tak tradície sú na to aby sa rušili, a namiesto dýmky sme „zakopali“ nožnice.
Ale ten neporiadok, čo ostal po bitke, kde ruka, kde noha, … Akoby ani toto nestačilo (indiánky jedny lenivé), museli si na bojisku upratať bojovníci sami. Zdá sa, že indiánky z nášho kmeňa sa do roboty vôbec, ale vôbec nehrnú. Ale bojovníci, to je iná káva. Tak ako do boja, tak aj do upratovania sa pustili s nadšením a pekne od podlahy, ako Viktor – čistič nič nenechali na náhodu, vlastne začali od koreňa.
Pri plote okolo kostola vám rástli aspoň 100 ročné orgovány, ktoré hrali tieňovú hru. Tieto rovníkové eukalyptové giganty, niektoré dosahovali hádam aj 10 m, nám dali zabrať. Brat Miro – „Džipson“ si vie takmer vždy poradiť (skoro ako ja). Teraz nás ohúril novinkou, (vraj z teleshoppingu), ktorú kúpil od bielych tvárí – ohnivá sekera, tak sme ju pomenovali. To vám bol taký stroj, že keď ste potiahli šnúrku, sám sa rozbehol a potom ho stačilo len držať a už eukalyptové giganty padali samé. Brat Miloš – „Iskrička“ zabehol domov po ohnivého bizóna a zapriahol ho do voza, do ktorého sme naukladali eukalyptový odpad. Ohnivý bizón fučal do roztrhania, ale táto „zdochlina“ bola veľmi smädná a prieberčivá. Vraj on piť len tak hocičo nebude, ale že smäd má riadny. Tak sme mu nariedili ohnivého džúsu a bolo. odpad sme vyvážali na smetisko, trikrát sme to otočili a iba raz s menšou kolíziou. To keď sa „Iskričke“ splašil ohnivý bizón a odniesol si to bicykel jednej indiánky zo susedného kmeňa. Potom sa samozrejme išiel bizón ospravedlniť, lepšie povedané „Iskrička“. Aby som nezabudol, väčšie kusy z gigantov sme dali na kopu podľa prosby „Zlatka“. Vraj on si ich odnesie a bude cez zimu s nimi kúriť, aby nezamrzol, keď udrú mrazy. Povedali sme si: „Prečo si neušetriť cestu a neurobiť dobre? „
Keď sme si mysleli, že je už fajront – padla a všetko je dorobené, brat Ján nás hneď vyviedol z omylu, vraj treba natrieť „ohradu“ okolo kostola. Ale to bolo dosť aj na indiánskych bojovníkov. Dali si deň pauzu. Zatiaľ zašli k bielym tváram po farby a riedidlá. boli by sme to natierali vlastnými prípravkami, ale práve vtedy sme mali nedostatok „skalpov“ a tak sme si museli od bielych tvárí kúpiť aj štetce.
Do natierania sa pustila celá víťazná družina. každý zobral do ruky štetec, „pohár“ a farbu, vlastne ešte aj drôtenú kefu. plot sme vám tiež natierali zo dva dni a dve noci sme spali. Minuli sme 6 kg hnedej bojovej farby a zapili sme to aspoň 4 l ohnivého nápoja (riedidla). Na sklonku druhého dňa náčelník nášho kmeňa – brat Ján prišiel skontrolovať prácu svojej družiny. Bojovníci neváhali a vložili mu do rúk nástroje a s bojovým pokrikom ho hnali do roboty. Pretože farby už bolo málo, všetci dostali pokyn šetriť. Iba náčelník, ako hlava kmeňa, dostal celú pikslu. A teraz nevedno, či sa zľakol toho kriku, alebo ho vyhecoval, no jednako vám celú pikslu minul na jednu tyč (na nej je toľko farby, že to svet nevidel, svet v Kocúrkove je šuvix). Jediným šťastím bolo, že ostatní spolubojovníci pošetrili a tak farby bolo nakoniec predsa len dosť a nielen na plot, ale aj na tvárach a montérkach sme mali pokreslené hnedé bojové krivky.
Tak, takto sme sa pripravovali na blížiacu sa slávnosť birmovky. Živý plot ostrihaný, železný natretý a indiáni „zmaľovaní“. Túto správu zanechávam pre budúce generácie „indiánov“!!!
autor: Miloš L.