V auguste 1997 som sa spolu s Júliou Martonovou a Katkou Markovou zúčastnila dievčenského stanového tábora v Bobrove. Pre mňa osobne to bol veľký zážitok, pretože som bola v tábore po prvýkrát. A bolo to naozaj super! Hneď na začiatku nás privítalo „roztomilé“ čierne blato, čo nám však neprekážalo v dobrej nálade, ktorú navodili naše animátorky.
Každý deň začínal, ako sa na poriadny tábor patrí, rozcvičkou o 7.00, ktorú sme všetci ešte v polospánku „nadšene“ uvítali. Ráno sme pravdaže nemohli zabudnúť na nášho naj-priateľa JEŽIŠA, s ktorým sme sa porozprávali pri rozjímaní a venovali mu nastávajúci deň. Potom sme sa všetci nahrnuli do „umývarky“. Veru – žiadne umývadlo, kachličky, teplá vodička! V tábore sú všetci deti prírody a tak nám musela postačiť studená horská voda, ktorá však bola zdravšia a prebudila i tých najväčších spachtošov. A konečne prišli túžobne očakávané raňajky, na ktoré sa najviac tešili „Hladoši“ – to je jedna zo skupiniek, v ktorej som bola ja a Katka. Julka patrila medzi „Živly lásky“. Jednotlivé skupinky medzi sebou súťažili.
Každý deň sme dostali veľmi zaujímavé úlohy, ktoré sme museli vyhľadať v určitých stanoviskách. Niekedy sme sa dosť natrápili, no popritom sme zažili i kopec veselých zážitkov. Mali sme napríklad v dedine vyhľadať nejakého opusteného človeka, navštíviť ho, trochu sa porozprávať, potešiť ho, či už kytičkou kvetov alebo milým slovom. Ďalšie stanovisko bolo veľmi zaujímavé a dlho sme ho nemohli nájsť. Zrazu sa pri nás zastavila jedna pani s nožnicami a nahovárala nás, aby sme od susedov išli potajomky odstrihnúť jednu ružu. Zdalo sa nám to naozaj veľmi zvláštne. Keď sme to odmietli, vyhlásila, že v „skúške pokušenia“ sme obstáli. Až vtedy nám svitlo, že sme práve zdolali ďalšie stanovisko. Keď deň uplynul, všetci sme sa zišli na sv. omši v našej kaplnke, ktorú slúžil Paľko Michalka, ktorého sme všetci nazývali otec Paľko a bol medzi nami veľmi obľúbený. Pomáhal nám budovať si vzťah k Ježišovi, prijať ho do svojho srdca i života. Veď i témou celého táborenia bol Ježišov život, ktorý sa hneď prvý deň začal jeho narodením – Vianocami. Myslím, že každý z nás sa najviac tešil na večer pri táboráku. Každá skupinka si pripravila nejaký program. Potom sme si zaspievali a chvíľku rozjímali s otcom Paľkom.
Jeden večer pre nás pripravili strašidelnú nočnú hru. Museli sme ísť po skupinkách do lesa. ktorý bol plný strašidiel – chlapcov, ktorých úlohou bolo čo najviac nás vyľakať. „Babské pokolenie“ spočiatku preukázalo svoju statočnosť a odvahu, ale keď sa skupinky pomiešali, les sa ešte dlho ozýval prestrašenými výkrikmi a výskotom. Boli to čarovné a nezabudnuteľné chvíle a doma som ešte dlho spomínala na svoje vŕzgajúce lehátko v stane, na krištáľovú vodu v umývarke, na vôňu lesa, „strašidlá“, na teplo a praskotanie táboráku… Zažila som ten skvelý pocit spolupatričnosti, priateľstva, rozdávania sa pre druhých, a čo je najdôležitejšie – blízkosť Ježiša a Jeho lásku. On sa nám všetkým ponúka. On nám ponúka iný svet než ten, v akom žijeme. A my v tábore sme sa pokúsili vybudovať aspoň kúsok z neho. Taký malý svet nás mladých. Lebo my ešte veríme v lásku. Počujeme Ježišovu prosbu: „Poďme spolu zmeniť svet, dávať lásku tam, kde jej niet…“
Autor: Anička K.
