„Zima, zima, biely mráz, už ste pri nás, vítam vás.“
„Na čo sa len tam hore teperím?“ pomyslel som si vari po stýkrát a prehodil som si batoh na plece. Ruky poriadne oziabali. Prvý raz tejto zimy. Mimovoľne som pozeral tým smerom, kde sa za hustým lesom skrýval náš vytúžený cieľ – Choč. Borili sme sa v prvom snehu, čo nám značne odoberalo sily, ale našťastie len fyzické.
Vychádzame na Ondrejkovo a zamierime rovno k Mišatovej chatke, lebo vieme, že tam sídlili naši kamaráti. Ku chatke sa blížime krochkaním, brumkaním v snahe vystrašiť ich, no mali viac odvahy, ako sme si mysleli. Privítali nás rozospaté tváre a zima, no za to útuľný priestor nám pomohol skonsolidovať sily, občerstviť sa (z vlastných tekutín). Roman, nie nadarmo prezývaný „Pásomnica“, skontroloval aj zásoby hostiteľov a fajne si zabaštil.
Sú tri hodiny ráno, od začiatku výstupu prešla práve symbolická hodina a rozlúčkovým pohľadom na chatku naberáme pôvodný kurz. Vôkoľ nás vládne nevýslovný pokoj, prerušovaný len vržďaním snehu. Spoza nočnej oblohy vykukne mesiac. Zisťujeme, že sa ocitáme v tej najfantastickejšej bielej krajine, akú si človek vie predstaviť…
Vrcholce kajúcne pokrývané pod ťarchou snehu, nebeská klenba posiata morom hviezd, studnička si spieva nekonečnú žblnkotavú pieseň…Rozprávkovo tajomné. Sneh je posiaty množstvom zvieracích stôp a my si prajeme, aby macko ešte aspoň dva mesiace spal svoj zimný spánok.
Prechádzame popri veľkej Jágerke, pri ktorej je posledná studnička na našej ceste. Mnohí neodolali a už tu, pri pohľade na môj prípad, vyprázdnili svoje termosky s horúcim a voňavým čajíkom.Veď na tancovačke sme tancovali „poniektorí“ až do jednej rána. Potom pobaliť sa a poď ho z domu.
Dúfame, že ďalej sa objaví prešľapaný chodníček, no dúfame márne. Bojujeme s množstvom čerstvého, panenského snehu, stále pomalšie napredujúc.V čele sa postupne striedame. Urobíš päťdesiat krokov, lapáš po dychu a koniec. Snehu je vyše pása, navyše prepletať sa pomedzi konáre, podliezať, po urputnom zápase vychádzame na Poľanu. Čaká nás prekvapenie: vietor. Ľadový, neúprosný. Kapucňu na hlavu, pár obdivných pohľadov dookola a poďme hore. Tam, aha, tam už je chodník. A tam sú už ľudia.
Je pol siedmej a my sa dostávame na stopu tým, ktorí nás predbehli z Valaskej Dubovej. Naše odhady hovoria: „ešte hodinku“. A je tu moja kríza. Chcem piť, ale nemám čo. Ujko Múka mi podáva fľašku s nápisom Bon Aqua. Hltavo pijem, ale pri treťom glgu stop, pália ma ústa, chalani sa idú popukať smiechom. V domnení, že pijem ozaj vodu, som si logol schuti, mojím odhadom aspoň 60%-tnú slivovičku! Oči na stopkách, lapám po dychu…ale už je dobre…á, už aj hreje.
Blížime sa k vrcholu. So spievajúcim srdcom kráčame po vyfúkanom, ľadovom hrebeni takmer nezanechávajúc stopy. Tie ostali v nás. Vrchol… chvíľka ticha, stisky rúk, slová obdivu. Dokázali sme to. Sme naplnení šťastím a vnútorný pokoj preruší len ukrutne studený vietor. Do pol pása dole a rýchlo preobliecť suchú košeľu. Hrozné muky. Ale už sa ohrievam a v mojej ulite je znova teplučko. Jarko si v snahe vymeniť mokré ponožky vyzuje kanady, no nie a nie ich obuť. Podarí sa to až trom párom rúk. So zimou zápasí aj Roman, takže rýchlo bez váhania dole. Rozhodneme sa pre zostup lúčanskou stranou ku nášmu krížu, ale zisťujeme, že chodník neexistuje. Nevadí, dole sa ide lepšie ako hore. Možno, ale v kosodrevine to neplatí.
Krvopotne sa dostávame do sedla Vráca a na kríž vzdialený sotva 200 m niet už síl. Za výstup sa poďakujeme modlitbou, pohľadmi na kríž priamo uprenými a potom najbližšou cestou domov. Stretávame tiež skupinku oneskorených výstupcov a to, že sme im urobili chodník, nás hreje pri srdci.
Výstupová silvestrovská premiéra sa skončila. V poludňajšom slnečnom jase sme sa ešte z Liskovej zahľadeli na cestu, ktorou sme prešli. Ešte nikdy sa mi nezdal taký blízky a myslím, že nielen mne, ale aj mojim desiatim kamarátom.
Nad nami v diaľke sa majestátne v celej kráse týči Chočský masív a kríž v diali nám dáva posledné zbohom, o rok.
autor: Miro B., Bibiana K.