Všetko sa to začalo vlastne už v lete, kedy sme naše voľné popoludnia trávili s loptou na ihrisku. Ani sme si to neuvedomili a z našich stretnutí sa postupne stali pravidelné volejbalové tréningy, ktoré sa nezaobišli bez malých nehôd. Totiž jeden „nemenovaný“ hráč nechtiac loptou rozbil okno na dome, ktorý susedí s ihriskom.
No nemali sme len takýchto amatérov. Hrával s nami aj jeden skoro profesionál Jarko, od ktorého sa každý snažil odkukať čo najviac jeho fintičiek. My, nič netušiaci hráči, sme si ani nevšimli, že nás po očku sleduje. Keď videl, akí sme dobrí, nemohol odolať a prihlásil nás na turnaj do Šaštína, kde študuje. Všetci sme jeho návrh prijali s nadšením. Neskôr, s príchodom studeného zimného počasia sme sa presunuli do telocvične, kde sme niekoľkí po tvrdých Jarkových skúškach uspeli a vytvorili základnú 10 – člennú zostavu.
Ani sme si to neuvedomili a prišiel deň odchodu. Plní očakávaní sme sa stretli na železničnej stanici v RK, kde sme nastúpili do preplneného rýchlika. V Trnave sme prestúpili na osobák, v ktorom sa zrodil náš bojový pokrik. Znel krátko a výstižne: MÉÉÉ! Cesta ubehla rýchlo a v dobrej nálade. V Šaštíne nás čakal Jarko. Po rýchlom ubytovaní, sv. omši a občerstvení sme absolvovali priateľský zápas s družstvom zo Šaštína, po ktorom nám výrazne kleslo sebavedomie. Pýtali sme sa sami seba: „Čo tu chceme?“ Skleslí sme sa pobrali spať, pretože nás čakal deň plný zápasov.
Ráno sme si po chutných raňajkách išli obzrieť súperov a zistili sme, že nie sme na tom až tak zle. Podľa herného plánu sme museli absolvovať 3 zápasy. Prvé dva v novej telocvični sa pre nás skončili neúspechom. Tretí zápas v staršej telocvični v ZŠ už vyzeral po prvom sete nádejne, ale víťazstvo nám aj tak uniklo. Nepomohla ani výdatná podpora práve nehrajúcich členov nášho týmu, ktorí neustálym mékaním strácali pomaly, ale isto hlas. Ale stálo to za to, lebo takto sme si získali sympatie rozhodcu a na spiatočnej ceste sa celým Šaštínom ozýval náš pokrik.
Po večernej sv. omši, ktorá bola v telocvični si nás náš tréner Jarko zavolal na bojovú poradu s občerstvením do svojej izby. V nedeľu ráno sme sa zobudili s predtuchou víťazstva. Po rannej omši a zdravých raňajkách sme nastúpili na 2 zápasy. Prvý skončil ako predošlé, ale posledný zápas sa nám s pomocou Božou podarilo vyhrať. Naša radosť nemala konca. Tréner Jarko nás pochválil a s hrdosťou nás odviedol na nedeľný obed.
S dobrým pocitom sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Vo vlaku sme všetko párkrát pozitívne zhodnotili. O našom víťaznom zápase svedčí aj diplom, ktorý visí v našej klubovni. Ešte pár informácií:
– počet družstiev: 16
– umiestnenie: 13
– dátum: 1. až 3. 12. 2000
Zúčastnení: Jarko Timko (tréner), Miloš Lesák (hlavný kameraman), Martin Madliak, Janko Nemček, Števo Magula, Roman Lamač, Kajo Likavec, Júlia Martonová, Mária Timková, Mirka Muríňová.
Autor: Mirka M.