Bolo niečo a to niečo bolo niekde, pričom niečo sa volalo myšlienka urobiť predstavenie spevokolu Emanuel pre celú dedinu a to niekde sa konalo v kultúrnom dome v Liskovej. Malo to byť vyvrcholením fašiangov, posledná veľká zábava, radosť a kultúrne vyžitie v rytme.
Začalo to „vinne“ už veľmi dávno, ale len v myšlienkach. Ale keďže všetko sa pohybuje, aj naša myšlienočka sa pohla až k jej postupnej realizácii. A tak sa zrodilo niečo, čo myslím malo veľkú odozvu v dedine.
Sála sa v podvečer zapĺňala ľuďmi a keď ich už bolo toľko, že viac by sa nezmestilo, zaznel Emanuel. Po slovensky, taliansky, anglicky, aby každý pocítil, že naša viera v Boha je spoločná a Boh je pre všetkých. Zvučka, ktorá bola vlastne oficiálnym začatím celého spevokolu oznamovala: „Všetkých vás víta Emanuel, ešte raz víta Emanuel. Tak to sme my .“ A potom to už išlo ako po masle.
Kamery zachytávali každý náš pohyb a každý umelecký i „neumelecký“ prejav a spev zaplnil veľkú sálu. Celý podvečer sprevádzalo asi tridsať talenťákov a zopár trapasov. Ale všetko len v prirodzenom dianí, akoby to tam patrilo. Skúšali sme to v profesionálnom podaní, ale prezradila nás opona, ktorá sa nie a nie zaťahovať vtedy, keď mala. Napriek tomu sme mali obrovské zážitky, veď predsa nad „zasúvača Karola a osvetľovača Štefana“ nemal nik! Samozrejme celé dielo musela sprevádzať „najdôležitejšia“ práca, ktorú ako úlohu usilovného pioniera vykonával „Pásomnica“ a la Roman Lamač.
Bolo by hádam aj múdre zopár takých „utiahnutých za vlasy“ (viet) spomenúť, aby si o pol storočie každý spomenul, čím sa zviditeľnil. Tak napr. Darinka zabodovala s Milošom iba jedinou vetou, ktorá vyvolala obrovský aplauz a síce: „Miloš, chytaj ma, ja padám…“ odpoveď: „Už idem Darinka, chytám ťa, a už si v mojom náručí.“ Spomenutý Pásomnica si zas nevedel spomenúť, ako sa nazýva v profesionálnych kruhoch oponár, tak ho predstavil ako „zasúvača Karola.“ Nad očakávanie vyšla aj scénka, ktorá sa samozrejme cvičila improvizovaním a improvizovaním sa aj uviedla na svetlo Božie. Záverečný prídavok chlapčenského „kvarteta“ vyvolal tiež obrovský smiech.
Na tento náš koncertík si radi spomíname a veríme, že sme ľuďom urobili obrovskú radosť. Akurát, trošička dlhšiu ako čakali. Ale to už tak býva, že keď niekde uberiete, niekde inde zase pridáte. Dalo by sa o tom písať hotové veľdielo, ale ako trváca pamiatka, ktorá zachytáva väčšiu časť nám bude slúžiť kazeta.
Takže v závere by som chcela poďakovať všetkým, ktorí nám v tomto diele pomohli, a to menovite: Pánu Bohu za jeho pomoc, ktorá sa zišla hlavne v predvečer a v samotný osudný deň vystupovania, ujovi Timkovi, ktorý nás ťahá neustále dobrým smerom a ktorý nás dotiahol k tomu, aby sme niečo urobili, pánovi farárovi, ktorý nás v tom podporoval (a podporuje dodnes), deťom, ktoré nám pomohli pri vypĺňaní reklamy (ktorú si pekne nacvičili), ružomberskej skupine Jocara, ktorá bez problémov vystúpila ako náš hosť, tete Kubalovej, ktorá nám upiekla tortu (tú sme samozrejme celú zbaštili). A nesmiem zabudnúť na to, čo nám doniesli Timkovci, lebo aj za to ďakujeme (a aj to sme na posed zbaštili), Romanovi Kubalovi za dohľad nad aparatúrou a za nočné posedy, gitaristom, ktorí nám dobre hrali a aj samotným nám všetkým, ktorí sme vytvorili toto dielko! A nesmieme zabudnúť na vás, ktorí ste nás prišli pozrieť!!!
Autor: Bibiána K.