Mladý človek túži po pekných zážitkoch v spoločenstve. Aj preto sa skupina mladých posledný aprílový víkend rozhodla stráviť na chate v Ludrovej.
Po nevyhnutnom balení všetkého potrebného sme sa teda v piatok o 15:30 stretli pred KD v Liskovej. Zodpovedný vedúci Peťo už v tom čase poháňal svoj stroj rýchlym tempom do Štiavnice po kľúče od chaty. Okolo 15:45 sa v jeho (vlastne po jeho) stopách vydal aj zvyšok bandy. Menovite: Julka, Darinka, Zuzka, Maja M., Mária T., Janka, Lenka, Paulínka a moja maličkosť. Mária H. si diplomaticky zobrala na starosť navigáciu Peťa Ch., ktorý nám nezištne vyviezol na chatu batohy. Okolo 16:45 sme už finišovali tesne pred chatou. Dve nemenované dievčatá (Mária T. Darinka), zrejme vopred neinformované o večernom (oddychovom) programe si očividne šetrili sily.
Po príchode na chatu a krátkej prehliadke chaty sme začali plniť plán práce varením špagiet. Pri ich jedení vynikla najmä „kečupová pani“ (Paulínka), ktorá jedla presne podľa svojho prívlastku a tak si vyslúžila obdivné pohľady všetkých okolo. Po večeri sme posadali okolo krbu a schuti sme si zaspievali. Pekný večer uzavrela hra na mafiánov. Spať sme šli až po 1:00 v noci.
Na sobotu bol plánovaný výlet na Salatín, avšak (na radosť poniektorých… …vlastne takmer všetkých) sme sa zobudili do daždivého rána a tak sme sa len preobrátili na druhý bok. Z výdatného spánku nás prebudil až príchod „varičov“ gulášu: Eriky, Vila a Romana, ktorí pri hľadaní chaty zašli takmer až na južnú stranu Nízkych Tatier :-)) Po rybacích raňajkách sme si svorne zaplakali nad cibuľou, oškrabali vrece zemiakov a pokrájali všetko mäso. Potom sa väčšina osadenstva pozašívala na chate a zvyšok sa pustil do prípravy gulášu. Šikovní kuchári si poradili aj so stádom „zubrov“ (pivo Zubr), ktoré ohrozovalo guláš a do posledného ich zlikvidovali.
Počasie sa medzitým trošku umúdrilo a tak som okolo 13:15 vytrhol niekoľko osôb z ríše snov, zvyšok zašitých zo sladkého viac-menej „ničnerobenia“ a vybrali sme sa aspoň do tiesňavy Hučiaky. Táto vychádzka sa niesla v znamení Peťa, ktorý sa najprv pokúsil o kamikadze výstup jednou zo stien tiesňavy a neskôr svojím presným zásahom snehovou guľou (našiel sa tam ešte aj sneh!!!) takmer nadobro odstránil Lenku. Okrem toho som ja využil svoju citlivú pravú nohu ako teplomer na meranie teploty vody v potoku. Vracali sme sa už za mierneho dažďa, ktorý však nikomu neprekážal, až na to, že nejako zvláštne zapôsobil na Máriu M., ktorá zrazu akosi pridala na obrátkach a predbehla nás. ku chate pribehla ako prvá s nenapodobiteľnými výkrikmi, že Mária H. si zlomila nohu a treba volať záchranku. Jej herecké schopnosti zaúčinkovali najmä na Vila, ktorého ihneď vystrelilo zo stoličky a náhlil sa po mobil. Ale to sa už naša Maja zvíjala od smiechu v pravidelných 3-sekundových intervaloch. Nemusím vám opisovať, ako Vilo penil, keď zistil, že sa stal lacnou korisťou našej „intrigánky“.
Keď sme dorazili aj my ostatní (samozrejme so živou a zdravou Máriou H.), už nás čakal chutný guláš a prebiehajúci hokejový zápas SVK:POL (7:0), ktorý sme sledovali vďaka rádiu a ktorý bol obohatený výdatným Romanovým povzbudzovaním.
Podvečer dorazili aj posledné posily: Miloš, Biba, Edo a Kajo. Večer sa niesol v znamení spevu, lúštenia krížoviek, hry Palermo a nekonečných hlodov Romana, ktorý zachádzal až do vážnych filozofických úvah. Okolo 22:00 sme sa rozlúčili s „varičmi“, po ktorých si prišiel Rasťo. To však nebolo vôbec znamenie konca. Piatkoví „skalní“ sa totiž dali na netradičné hry. Začínali sme fackovanou, ktorá však bola po silných ranách istej spanilej dievčiny (Mária M.) spontánne ukončená. Nasledovala hra, ktorá sa už tešila oveľa väčšej obľube a síce „hra na zvuky“. V tejto hre opäť vynikol Peťo, ktorý svojimi nenapodobiteľnými zvukmi vyvolával salvy smiechu u ostatných. Avšak ani ostatní sa nedali zahanbiť a tak sme ďalší pekný večer ukončili až okolo 2:00 neskorou večerou.
Skoro ráno sa pobrali domov Kajo s Edom. My sme sa ráno zobúdzali takmer presne podľa toho, ako sme išli spať. Po raňajkách nasledovalo 1.upratovanie. Keďže celú nedeľu bolo pekne slnečno, využili sme to a zahrali sme si volejbal pred chatou. Zaujal najmä „šprint“ istej volejbalistky (Mária H.)za loptou, ktorá smerovala do miestneho potoka. Na obed sme si dali špekačky, ktorých bolo naozaj neúrekom. Hneď po ňom nás opustila trojica: Miloš, Biba, Mária H.
Potom nasledovala 2.fáza upratovania, ktorú sme ukončili o 16:00 a spoločne sa odfotili. z chaty sme sa pobrali o 17:00 a smerovali sme priamo na sv. omšu do Ružomberka. Po nej ešte nechýbala zmrzlina. Ak môžem zhrnúť všetky ohlasy na tento víkend, zhodli sme sa, že takéto akcie nás utužujú, pomáhajú nám lepšie sa vzájomne spoznať a že akcie tohto druhu budeme určite opakovať.
Autor : J. Timko ml.