No, kde začať… Možno začnem od príprav celej tejto „ekšn“. Príprava bola, … no, povedzme tak jednoducho – skromná, veľmi skromná 🙂 Vianoce sa blížili a mňa jeden deň, presne 10. decembra 2003 o 23.30 hod. v noci čosi osvietilo, vybehla som z postele, poprevracala strany kalendára z októbra na december a s hrôzou som zistila, že do Vianoc ostáva úbohých 15 dní! No, niežeby sme sa na Vianoce všetci veľmi netešili, len nám proste akosi ušlo, že by Vianoce bez Jasličkovej pobožnosti akosi neboli tie pravé a… ono treba tú Jasličkovú najskôr nacvičiť, treba nejaké skúšky a rekvizity, a… vlastne treba najskôr scenár a… a za 15 dní sú Vianoce!!! No, poviem vám, bola to pre mňa vtedy ťažká noc…
Plná horúcich pocitov z nočnej mory (nightmare :-), ktorú som prežila v noci zo dňa 10. decembra 2003 na 11. decembra 2003, kedy som sa pustila do hľadania, upravovania a kompletizovania scenára. No a keď to už bolo hotové, s úľavou som si vzdychla a s hrejivým pocitom v pečienke som si povedala, že už máme za sebou prvý krôčik k Jasličkovej pobožnosti 2003. Tak sme si zvolali skúšky, ktoré bývali asi každý druhý deň – lebo „inak to nejde“ a samozrejme pre povzbudenie našej vrcholnej aktivity sme si každých 50 sekúnd pripomínali, že už len 6 dní, 5 dní, 4, 3… – až sa nám parilo z kečky. Spievali sme až do totálneho vyčerpania, a keď už na zemi ležalo tak tri štvrtiny detí, tak sme si dali minútovú pauzu a… znova! 🙂
Mária s Jozefom neustále búchali na papierové dvere (a vždy im to tak pekne klopkalo… kto vie prečo :-), rozprávači rozprávali – zas a znova, hospodári statočne vyháňali, figovníky svedomito pukali, záhradník polieval a znova Mária s Jozefom neustále búchali… a opäť 🙂
Pri tom všetkom zhone sa nám možno troška vytratila hlavné myšlienka celej Jasličkovej, ale keď sme išli na ostro v kostole 25. decembra 2003, nebolo človiečika, ktorý by si neuvedomoval, o čom je reč. Celú tú polhodinku sme rozprávali o tom, že najkrajšie a to najlepšie, čo môžeme urobiť pre malého Ježiška je – otvoriť mu dvere a vpustiť ho do nášho srdca. A snáď sa nám podarilo cez túto našu Jasličkovú aspoň odchýliť dvere nášho srdiečka, vlastne… otvoriť ich dokorán…
Takže je nakoniec veľmi ďakujem všetkým účinkujúcim za ich obetavosť a trpezlivosť pri skúškach, Márii a Jozefovi, rozprávačom, hospodárom, dverám, figovníkom za ich roztomilé úúúúú puk, studni, Betlehemčanom, či ostatným spevákom, flautám, gitare, mojej Monike a najviac Pánu Bohu, za to, že sme to s Jeho pomocou zvládli… Snáď Ho to potešilo…
Autor: Mária T.
