Blížil sa koniec roka a s ním aj Vianoce. Tento rok boli o niečo inšie ako tie predošlé. Líšili sa už len tým, že namiesto jasličkovej pobožnosti mala byť adorácia. Pôvodné plány zneli: mladí pomôžu s adoráciou a deti do toho budú spievať. Všetko tak vlastne aj bolo až na jedno maličké zistenie týždeň pred Vianocami. Z tohto maličkého zistenia vzišla myšlienka jasličkovej pobožnosti, z nej tesne pred Vianocami ukrutne krátke nácviky a nakoniec samotné vystúpenie. Jasličková sa mohla začať. Potrebovali sme ešte jedno stretko, kde sme všetko docvičili a Vianoce mohli prísť aj do našich sŕdc. Keď prišiel deň „D“, začali sa nás zmocňovať trémy, ale nenašlo sa nič, čo by sa nedalo zvládnuť ľavou zadnou. A o čom to tento rok bolo?
Hlavnou postavou bola ovečka Rebeka, ktorá rozprávala svoj príbeh. Na svojej ceste za novonarodeným Ježišom stretala húfy zvieratiek. Z každého stretnutia si odniesla niečo múdre a poučné do svojho života a tým objavila aj samotnú Božiu lásku v sebe. Takto zrodená pre Božiu lásku došla úmornou cestou až ku samotnému Ježišovi a plná radosti rozhodla sa rozprávať o Ježišovi každému, koho stretla.
Odohralo sa, odspievalo a každý sme sa pobrali domov k našim rodinám. A samozrejme, všetci sme mali krásne Vianoce.
Autor: Zuzana A.
