Keď je človek raz zbojníkom, hocikde sa zatúla na svojich zbojníctvach. Nuž ale že by som sa do takej dediny ako táto Lisková, do ktorej som bol naposledy zablúdil, niekedy zatúlal, by som si veru nebol nikdy pomyslel. Ale čas som veruže trafil. Akurát deťúrence doma boli. Ani na poli ani v škole, nuž ale som si pomyslel, že či to môžem takto nechať, aby cez voľnie dni takto nemilobohu len pred tými televízormi a smartfónmi či kieho otca je to, doma sedeli. Tak som si bol zaumienil, že dačo už predsa len vyhútam…
A tak v stredu doobeda, uvidel som po prvýkrát tento liskovský drobizg. Ale veruže ma hodne prekvapilo, že sa niektoré ani pozdraviť nevedeli. Nuž som ich najprv správaniu slušniemu podučiť sa podujal. Až potom prišla tá hlavná časť. Už som im bol včera bol 40 úloh pripravil, aby som sa presvedčil, či nieto medzi nimi dajakého šikovnieho, ktorého by som mohol zbojníckemu remeslu priučiť. A veruže ich hodne bolo. A úlohy som namojdušu nedával ľahkie. Boli zameranie aj na telo, aj na um. Nuž ale prestávku som im musel nechať, nech sa obedom posilnia. A som sa nazdal, že po takej doobednej fuške sa im nebude ráčiť aj poobede prísť. No keď som ich bol prepočítal, veruže ma prekvapili. Hodne ich bolo. Tak sme pokračovali v skupinových úlohách. Vtom som si uvedomil, že som bol klobúk niekde nechal. A tak tí, čo už boli s úlohami hotoví a aj dajakú tú šifru vylúštili, pošli mi ten stratený širák hľadať. Veď čože je to za zbojníka, bez poriadneho klobúka? Ejha, ale som sa veru zaradoval, keď mi ho doniesli. Bolo už blízko ku večeru, tak som ich už všetkých domov poslal, aby sa nedajbože rodičia neboli strachovali. I som si napochytro zaumienil, že i na druhý deň im niečo podobnieho vyhútam.
Na druhý deň skoro ráno som sa vybral pred tú ich klubovňu, že im dačo narichtujem, proti nude, aby ani dnes len tak podaromnici pred obrazovkami nekľapčali, a tu ich vidím už nastúpených. Joj, lenže som ja nemal nič vymyslenieho, tak som len chytro vtáčika poslal, nech ide poprosiť Pištu so Zemepánom o ratu. A tak sme sa po dedine, každý v inú stranu rozbehli (okrem Zemepána, ten sa ledva motkal a fučal vám on ako taký ťažný kôň). Keď som ja na svoje miesto dobehol, spotený som vám bol ako myš. Keď tu zrazu pozerám, náhradnô oblečenie nikde. A tak, keď ku mne prvá skupina prišla, dal som im zo štopľov oblečenie mi nahotoviť. A samozrejme ani šifra nesmela chýbať, veď treba mozgovie závity ponamáhať. U vtáčika na stanovisku ale pohroma nastala. Chúďatko sa dajako do pasce dostal. Vo veľkých zaváraninových fľašiach uväznený bou. Ale nik nehútal, v ktorej. A tak sa museli skupinky ponamáhať a pomocou vody z fľašiek ho dostať. A veruže sa to všetkým skupinkám našťastie podarilo. U Pištu zas museli vežu postaviť z paličiek a štipcov. Ani šifra u neho chýbať nemohla, veď čo by to potom bolo za stanovisko? No a nakoniec u zemepána hravou formou s loptičkami koordináciu pohybov cibrili. No ale na poobedie som sa už dôkladnejšie pripravil. Chcel som zistiť, či im aj fantázia s tvorivosťou funguje. Mládencov čakala práca s drevom, keď pomocou klinčekov a vlny podujali sa obrázky vytvárať. Nuž a švárnie devy tiež nelenili, ale si nádhernie čelenky povyrábali.
Nuž, čakal nás posledný deň mojej návštevy. Tak som vyhútal, že si budú deti pohybové ústrojenstvo byľku namáhať. Ráno sme sa boli do telocvične presunuli, a logicko – pohybové úlohy dali sa riešiť. Za pomoci štipcov farebné políčka vyplniť – to ešte celkom jednoducho išlo. Problémy vám nastali až pri lúštení slov nárečových. Dajsamisvete, kto by len nárečovie slová nepoznal – myslel som si. Nuž ale som sa mýlil. Poriadne sa s nimi natrápili. No a posledná úloha spočívala v cibrení jemnej motoriky. Pomocou štipcov museli farebnie štople vytriediť. Poobede však ešte kvíz nasledoval, či pozor celý čas dávali. Dopadol vám veľmi dobre. I prišlo vyhodnotenie. To vám bolo cien! Samozrejme sme sa potom Pánu Bohu poďakovať museli, a tak sme svojím spevom omšu piatkovú spríjemniť ráčili.
Dobre mi bolo v tejto Liskovej. Veruže ešte jesto šikovných detí na svete! Vari aj na zbojnícke remeslo súcich. Veruže sa ešte niekedy sem vrátim. Namôjdušu!
Autor :Jurošík – majster zbojníckeho cechu
