Ráno nás lúka privítala rosou a tichom. Zhromaždili sme sa pri ohni a náčelníci Deganawida a Hiawatha spolu s Aianou a Nokomis nám ukázali cestu kmeňa. Učili sme sa hymnu tábora a prechádzali stanoviskami – hádzali sme oštepom, strieľali z luku, spoznávali bylinky a jazyk predkov. Každá skúška mi pripomínala, že sa mením – už nie som dieťa, ale mladá bojovníčka kráčať s kmeňom. Popoludní sme sa vybrali do veľkej hry, kde sme zbierali suroviny na zimu. Museli sme spolupracovať, pomáhať si a len keď sme stáli pri sebe, dokázali sme získať všetko potrebné. Pri ohni sme sa prihovorili Veľkému Duchu a rozprávali o obžerstve a lakomstve – učili sme sa, že indián má jesť s mierou a dávať druhým. Noc priniesla skúšku odvahy. Les bol tichý, šepot stromov sledoval každý náš krok. Kráčala som vpred, aj keď som sa bála. Na konci cesty som dostala nové meno – znak odvahy a spojenia s kmeňom.
Ďalší deň sme hrali Biggass a Indiánsky chodník. Neboli to len súťaže, ale lekcie o dôvere a spoločenstve. Popoludní kmeň Mohavkovia a Onondagovia predviedli scénky zo života zo života svojich predkov – lov, bylinky, rituály. Počas celého týždňa sme mohli skúšať rôzne úlohy: hladovka, sľub mlčanlivosti, pamäť a športové úlohy. Každý večer náčelníci oceňovali naše snahy – dievčatá dostávali pierka a chlapci zuby. Boli to malé odmeny, ktoré sme nosili s radosťou a hrdosťou a cítili sme sa, že každý z nás sa stáva silnejším členom kmeňa. Keď sa zotmelo, les sa premenil na čarovné miesto. Nočná hra – tvorba liekov na choroby a zranenia – skúšala naše srdcia a pripomínala odvahu z predchádzajúceho dňa. Cítila som, ako nás Veľký Duch vedie a ochraňuje, naučila som sa, že byť Indiánom znamená cítiť srdce kmeňa, stáť pri svojich druhoch a kráčať s nimi aj vo tme. Za všetku múdrosť, silu a odvahu v nás ďakujem Veľkému Duchu a sľubujem, že ju budem nosiť vo svojom srdci každý deň.
Streda sa niesla v duchu múdrosti. Ráno nás čakalo preverenie pamäti – kvíz, v ktorom sme museli ukázať, čo nám zostalo z prvých dní medzi kmeňmi. Nebola to len skúška vedomostí, ale aj ducha – kto dokáže načúvať, ten si pamätá. Popoludní sme vstúpili do hry, kde sa rozhostilo ticho. Nemohli sme prehovoriť ani slovo a tak sme sa učili dôverovať iným zmyslom – dotyku, kroku, vnútornému citu. Bolo to akoby nám les sám ukazoval cestu, no iba tomu, kto sa dokázal stíšiť. V posvätnom pokoji sme potom slávili svätú omšu. Dym stúpajúci k nebu niesol naše prosby k Veľkému Duchu, aby nás chránil a viedol. A keď sa zotmelo, utíšili sme svoje srdcia pri adorácii – v žiari sviec sme stáli pred Najväčším Duchom a každý z nás mu v tichosti zveril svoje kroky. Tak sa streda stala dňom ticha, dôvery a vnútornej sily.
Štvrtok priniesol pokojnejšie ráno. Po dňoch skúšok a hier nás Veľký Duch zavolal k ohňu tvorivosti. Dievčatá splietali z nití pierka – ľahké ako vánok, chlapci zas do kúskov dreva vtláčali príbehy svojich rúk. Neboli to len ozdoby, ale znamenia, že aj v tichých chvíľach sa rodí sila. Potom sme sa všetci zhromaždili pri svätej omši. Tam sme sa pozreli do hĺbky svojho vnútra a učili sa krotiť dvoch neľahkých nepriateľov – pýchu a hnev. Ako divoké kone, ktoré sa dajú len ťažko skrotiť, tak aj tieto vášne ohrozujú náš pokoj. No s pomocou modlitby sme v nich našli poučenie. Keď noc prikryla tábor, vydali sme sa na hru, kde sa v tme ukrýval lupič. V skupinkách sme sa museli spoliehať jeden na druhého, čítať ticho noci a hľadať stopy, ktoré by nás k nemu priviedli. Bolo to, akoby samotný les skúšal našu pozornosť a ucho každého z nás sa učilo počuť aj šepot trávy.
Posledný deň nás privítal s výzvou – veľká hra v téme chaosu. Museli sme sa sústrediť, počúvať, vnímať a spolupracovať, aby sme našli poriadok uprostred zmätku. Každý krok, každý pohyb nás učil pozornosti, trpezlivosti a cítila som, ako naše zmysly a mysle pracujú spolu ako jeden kmeň. Po hre nasledovalo rýchle fotenie a potom veľké vyhodnotenie tábora. Náčelníci ocenili odvahu, múdrosť, spoluprácu každého z nás a pripomenuli, ako sme sa počas týždňa učili byť súčasťou spoločenstva. Večer sme tábor ukončili pri ohnisku – tancami, spevom a smiechom. Plameň, hudba a rituál spoločenstva spojili naše srdcia a cítila som, že každý z nás odchádza s kúskom tábora vo svojom vnútri. Ďakujeme organizačnému tímu, ktorý všetko pripravil a umožnil nám prežiť tento nezabudnuteľný týždeň. Ako hovoria starí indiáni: „Kmeň je silný len tak, ako sú silné jeho členovia a vzájomná dôvera medzi nimi.“
Autor: Michaela Šoošová
